Marie Vágnerová

Vzťah mladších adolescentov k výučbe a školskej práci.

V staršom školskom veku sa mení motivácia k učeniu. Skúsenosť s určitým hodnotením vlastného výkon a z toho vyplývajúca pozícia v triede k stabilizácii osobného štandardu. Ten je definovaný ako výsledok školskej práce akceptovaný rodičmi a učiteľmi, ktorý žiak dosahuje bez väčšieho úsilia. Väčšina dospievajúcich má tendenciu sa príliš nenamáhať a vyhovieť len tým nárokom, ktoré sú nevyhnutné. Plnenie požiadaviek učiteľov máva niekedy len formálny charakter pretože dospievajúci vo všeobecnosti formalizus odsudzujú. Dôvodom takého správania je potreba vyhnúť sa nepríjemnostiam. Dospievajúci dávajú často prednosť kompromisu, aby mali pokoj. Motivácia k učeniu závisí na subiektívnom význame učiva. Ak sa javí nepotrebné a samoúčelové, klesá aj motivácia k práci. Postoj k jednotlivým predmetom sa odlišuje podľa toho či ich baví a alebo nebaví, či sú úspešní alebo neúspešní a či sa im zdajú zbytočné alebo potrebné. Dospievajúci bývajú motivovaní k osvojeniu si takých znalostí, ktoré sa im zdajú užitočné pre budúcu profesiu. Nevedia často odhadnúť, ktoré znalosti to sú. Bývajú často kritickejší ako boli skôr k školským normám a k učiteľom. Zmena býva podmienená zrelším spôsobom uvažovania dospievajúcich a ich nechuti k bezhraničnej podriadenosti. Osobitnú príčinu máva tendencia provokovať. Jaj základom môže byť snaha „ vytočiť“ učiteľa, aby sa prestal ovládať a zareagoval afektívne a narušiť tak jeho jednoznačne prezentovanú nadradenosť. Tento spôsob vyjadrenia kritického postoja je možné chápať ako symbolickú konfrontáciu. Dospievajúci m vyhovuje a imponuje ak má učiteľ vlastnosti ako stabilita názorov, stabilita emócii, spravodlivosť, profesijné schopnosti. Obsah a zmysel úlohy učiteľa je podľa dospievajúceho daní predovšetkým jeho vzťahom k výučbe.