Henry

,,Idem do lesa!“ oznámil som mame v jedno chladné sobotné ráno.

Cítil som smútok, a tak som sa potreboval ísť vyvetrať. S Margaret sme boli 2 a pol roka. Boli sme si veľmi blízki. Jej kopačky ma preto veľmi zasiahli. Nechápal som to. No v lese som vždy prichádzal na iné myšlienky. Ten vzduch, to ticho...dokázal som sa tu na všetko koncentrovať. Mohol som sa tu vykričať a s istotou povedať, že ma nik nepočul, veľa ľudí sem nechodievalo. Odrazu som stúpil na niečo neskutočne tvrdé. Odhrnul som lístie a odrazu som zbadal telo mladej ženy.

,,Veď to je Margaret!“

Zrazu mnou prešiel pocit viny, zúfalstva, chcelo sa mi plakať. No teraz som musel byť silný. Okamžite som zavolal na políciu. V hlave som mal nespočetné množstvo otázok: Kto to spravil ? Prečo ? Potreboval som ihneď poznať odpovede.

                                   Margaret

,,Henry, je koniec!“ oznámila som môjmu, už bývalému priateľovi, vypla hovor a ďalej som kráčala lesom.

Áno, tým lesom, do ktorého ma prvýkrát priviedol on. Povedal mi, že sem nikto nechodieva, väčšina ľudí navštevuje aj tak park v centre mesta. Chcela som sa vyvetrať a nad všetkým popremýšľať. Za svojím rozhodnutím si však stojím. Ja idem na univerzitu do Bostonu, on do LA a zo skúsenosti viem, že vzťahy na diaľku nefungujú. Hoci bolo sychravo a jemné kvapky dopadali na listy pestrofarebných stromov, milovala som takéto počasie. Vždy, keď prší, je najlepší vzduch. Kráčala som po vychodenej cestičke a počúvala hudbu, keď ma odrazu ktosi chytil pod krk.

,,Čo odo mňa chcete?!“ kričala som, no asi ma nikto nepočul. V tejto situácii by sa mi náramne zišlo, ak by sem chodili aspoň nejakí ľudia.

,,To, čo si videla a zažila, nikomu nepovieš!“ priložil mi nôž ku krku.

,,Zhniješ v base!“ chcela som mu napľuť do tváre, no márne. Mohla som sa akokoľvek brániť či cítiť hrdinsky, proste som to nezvládla. Nemala som šancu proti ozbrojenému mužovi. Schytila som kameň, ktorý som zbadala, no on mi nožom zarezal priamo do brucha.

,,Nenávidím…“ nedokázala som dopovedať.

                               Henry

Zúfalo som čakal, kedy už konečne dorazia muži zákona. Trvá im to presne 3 minúty a 48 sekúnd. Snažil som sa nehýbať Margaretiným telo, lebo si pamätám, ako to hovorili vo všetkých tých kriminálkach, ktoré som sledoval so starým otcom.

,,Dobrý deň, vy ste ohlásili nájdenie mŕtveho tela v tomto lese?“ spýtal sa ma jeden z policajtov. Vyzeral dôveryhodne.

,,Áno, to som ja, moje meno je Henry Brown, “ oznámil som.

Policajt mi dal pár otázok a potom mi povedal: ,,Budete s nami musieť ísť na stanicu ako jeden z podozrivých.“

Hlavou sa mi preháňala otázka ,,Prečo?“, no chápal som to.

Presunuli sme sa na policajnú stanicu, kde už čakala Margaretina matka s jej nevlastným otcom. Na tom mužovi sa mi čosi nepozdávalo, no vždy som si vravel, že zdanie klame. No zdanie neklamalo.

,,Ako si to mohol spraviť? Prečo? Ty jeden odporný, hnusný zbabelec! Ublížiť mladému dievčaťu!“

Margaretina matka veľmi kričala. Ani sa jej nečudujem. Keby toto niekto spravil môjmu dieťaťu...do očí sa mi vtisli slzy.

,,Elizabeth, to dievča som tak nenávidel! Myslel som, že ti niečo prezradí, vykecá.“

,,A čo by mi mala prezradiť?“ v Elizabetiných očiach boli vidieť plamienky hnevu.

,,Že ťa podvádzam a že som ju znásilnil.“

Ten muž nevie, o čo si koleduje, mal som sto chutí mu jednu vraziť, no dokázal som sa ovládať. Bolo mi však veľmi ľúto Elizabeth. Tá nemala slov. V očiach sa jej striedal hnev a slzy.

,,Pane, ste si vedomý svojho výroku?“ opýtal sa jeden z policajtov.

,,Áno, som,“ odpovedal s pokojom Angličana.

,,Potom ste obžalovaný z vraždy Margaret Parkerovej.“

V tú noc objavili policajti v lese nôž, ktorým zapichol Georg Margaret do brušnej dutiny. Boli na nich odtlačky jeho prstov. Možno sa to zomlelo veľmi rýchlo – vražda i nájdenie vraha, možno to Georg skutočne nebol a iba to zobral na seba, no Margaret nám to už nevráti.

V nočných hodinách objavil muž v lese telo 48-ročnej ženy. Išlo o…...Elizabeth Parkerovú.