Prší a predavačka za pultom v zlatníctve plače, počuť ju, ale len slabo, plač neba je silnejší. Jacques vchádza do obchodu, dvere otvárať nemusí, sú otvorené dokorán a viditeľne poškodené. Kráča po skle a šperkoch rozhádzaných po dlážke k predavačke, ktorá má uplakanú tvár skrytú v dlaniach, pýta sa, čo sa v jej obchode stalo. Žena vzlyká a takmer nerozumieť jej slovám, vraví o dvoch postavách a o ich nebezpečných činnostiach v jej zlatníctve, obaja oblečení v čiernom, prvá so zbraňou a vrecom, druhá celkom neozbrojená. Postava s prázdnymi rukami naháňa zlodeja ako pes mačku a strieľanie zbrane ju nezastraší. Zrazu zmiznú. Predavačka dorozpráva a zvuk dažďa znovu prekryje zvuk jej vzlykov.

Jacques zavolá ako správny policajt svoje posily a rozhodne sa prejsť po ulici. Je veľmi clivo, v tme vidno len malé úseky cesty a zopár budov osvetlených pouličnými lampami, svetlá áut, svetlá na oblohe, napriek všetkým týmto svetlám je veľká tmavá tma, tma až na jedno okno dvojposchodovej budovy, kde svetlo bliká, malé slabé svetielko, ktoré pravidelne bliká, pravidelne. Jacques začne zapisovať bodky a čiarky do svojho zápisníka pod najbližšou lampou O, V, O, C, Z, E, L, O, V. Jacques sa ihneď rozbehne k budove naproti, budove s nálepkami ovocia a zeleniny na oknách, dvere sú odomknuté a za nimi je vrece plné šperkov, ktoré zachránila neznáma, neozbrojená osoba.