Jedného letného dňa som sa vybrala na rázcestie poľných ciest, kde som sa mala stretnúť so svojou kamarátkov z vedľajšej obce. Prišla som skôr ako ona, tak som si sadla na medzu.

Čakala som už hodnú chvíľu. Nebolo sa kde skryť. Slnko pálilo na moju hlávku a zdalo sa mi, akoby horela roľa. Nepovieval ani vlažný vánok, ktorý by ma aspoň trochu schladil. Cítila som sa ako ryba na suchu. Samotné čakanie nebolo také zlé ako to teplo.

Začala som si predstavovať, že som kvietok, ktorý si korienkami ťahá aspoň trochu vody zo zeme.

A moje prianie sa vyplnilo. Kvietkom som sa zrazu stala a bola som celkom malá.

Slnko sa mi stále smeje, ale mne už zle nie je.

Som kvietkom, ktorý v poli rastie a netrápi ho ľudské nešťastie.