Jedného krásneho slnečného dňa v sobotu zavčas rána sme sa vybrali so starkým, rybárom na ryby. Do starej škodovky “rybárky“ sme napratali plný kufor. Rybár toho potrebuje veľmi veľa. Zobrali sme si tri rôzne udice, špeciálnu tašku, krmítka, návnady, dve skladacie stoličky, troch policajtov, podberák skladací stolček, a samozrejme niečo na zahryznutie a aj na pitie.

„Ale keď je toho strašne veľa,“ povedal som. No keď starký s ľahkosťou zatvoril kufor, strašne som sa čudoval že sa to tam všetko zmestilo. Po dlhej ceste plnej obrovských zákrut sme tam konečne došli. „Teplý vrch, konečne!“ radostne som zvolal. Po nájdení perfektného miesta na parkovanie, ale aj na rybárčenie, starký konečne zatiahol ručnú brzdu. Hneď som začal vybaľovať. Ako prvé som rozložil naše stoličky a stôl. Ja som už chcel jesť. Starký mi to však nedovolil. „Najprv udice a potom jedlo!“ povedal. Tak som začal chystať návnady. Na háčik som napichol kukuricu, zakvačil krmítko a natlačil do neho krmivo. Starký širokým hodom rýchlo a ďaleko nahodil udice. Aj ja som chcel skúsiť nahodiť, No namiesto do vody som trafil kríky a strom za nami. Ledva sa nám podarilo vyslobodiť háčik. Zakričal som: „Už nikdy viac to neskúsim!“. Ale starký my na to odpovedal: „Neboj sa, času nadostač, kým sa oženíš, naučíš sa to .“ Nastavili sme policajtov a sadli si k jedlu. Kým sme jeden hryz spravili, už aj dvaja policajti zapískali. Starký ihneď zručne vyťahoval rybu z vody von. Moja ryba bola však taká veľká, silná a ešte aj šialená. Už aj ma stiahla do vody. Ako som tak vo vode zápasil s mojím úlovkom, starký pustil svoju malú rybu do vody a bežal mi na pomoc. „Ber, moju udicu, ja zatiaľ zoberiem podberák, lebo ju nezvládnem ! “ zakričal som z plných pľúc. Nie a nie dostať rybu na breh, no nakoniec sa nám to podarilo. Zápasili sme s ňou viac ako pol hodinu. Ryba merala neuveriteľných 50 cm a vážila 6500 g. Bol to kapor obyčajný. „ Väčšiu rybu som v živote nevidel !“ vrieskal som. „To bol teda úlovok, “skonštatoval starký. Skákal som, radoval sa, smial sa, ale starký rozkázal : „Ticho, inak domov ! “ Prestal som vystrájať. Vtedy som si uvedomil podstatu ticha na rybačke a slovného spojenia – tichí blázni. Po štyroch hodinách nudného čakania na záber sme sa konečne pobrali domov. Môj krik a dupot odplašil všetky ryby . Tak sa skončila naša rybačka. Ten deň sme už nič nechytili.

Ďalší deň bola nedeľa. Starká Erika vypitvala rybu a upiekla fantastické filety. Pochutnala si celá naša rodina. Veľká škoda bola, že som si nezobral fotoaparát ani mobil, a tak nemám dôkaz o mojom veľkom úlovku. Nevadí, možno nabudúce.

Autor: Oliver Porubiak, VI.A