Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno mestečko. Žilo v ňom dievča menom Luna, a to malo prekrásne modré oči. Ľudia hovorili, že v nich vidia dúhu a more.

Už sa schyľovalo k letným prázdninám a Luna išla domov zo školy. Zrazu jej zazvonil mobil. Bola to jej najlepšia kamarátka Lena, ktorá sa jej spýtala, či nechce ísť na ihrisko. Luna súhlasila. Obe často pozorovali dúhu, lebo ich fascinovala. Po dlhom čase sa Lune zdalo, že vidí dúhu. Nebola to obyčajná dúha, lebo mala oči a ústa. Stále Lune hovorila o nejakej krajine, ktorá sa volala Dúhovka. Spýtala sa Leny, či aj ona vidí zvláštnu dúhu, ale ona iba kývala hlavou a povedala, že ju nevidí.

Luna a Lena zbožňovali módu, a keď v ich meste otvorili nový obchod, dievčatá sa tam išli pozrieť. Luna napísala Lene esemesku, aby v sobotu o 9:00 prišla do obchodu, ale Lena ako vždy meškala. Luna teda hľadela do výkladu a všimla si krásne šaty s dúhou. „Tie sú ale pekné. Musím si ich kúpiť,“ pomyslela si v duchu. Po nakupovaní išli dievčatá domov. Keď si Luna doma vyskúšala šaty, začali na nej vibrovať, až sa vznášala, a potom sa ocitla vo vlaku. Necestovala ani minútu, a už vlak zastal. „Všetci cestujúci vystúpiť! Toto je posledná zastávka!“ hlásil hlásenie sprievodca. Luna zmätene vystúpila a bežala k sprievodcovi. „Dobrý deň, kde to som?“ opýtala sa. „Ste v Dúhovke,“ odpovedal trochu nepríjemne sprievodca. „Aha, a kedy pôjde najbližšie vlak na Slovensko do Trnavy?“ bojazlivo povedala Luna. Sprievodca ju zaviedol na stanicu a na stole rozprestrel mapu. „Tak, pozrime sa na to Slovensko a v ňom Trnavu,“ zamrmlal viacmenej pre seba. „Si si istá, že je to Slovensko? Na mape vyznačené nie je,“ povedal sprievodca. Luna tomu nechcela uveriť. Prehľadala celú mapu, ale Slovensko nevidela. „Ja o tom veľa neviem. Choď ku bráne a tam sú dúhoví strážcovia. Tí ti o tom povedia viac,“ povedal sprievodca.