Bolo raz jedno dievča. Volala sa Xénia. Mala veľmi rada vesmír a chcela byť astronautkou. Jej rodičia jej to zakazovali, pretože im to prišlo nereálne. Keď prvýkrát povedala rodičom o jej sne, vysmiali sa jej. Cítila sa veľmi zle. Zrazu uvidela, že sa niečo v skrini blyští. Keď otvorila skriňu, prestalo sa to lesknúť. Hrabala sa vo všetkých veciach, ktoré boli v skrini, len aby to našla, kým si uvedomila, že ani nevie, čo hľadá. Potom išla zjesť večeru do kuchyne. O 20 minút sa vrátila do izby a na posteli ležala krabička. Otvorila ju a skoro onemela od úžasu. Bol tam blyštiaci sa kľúč. Vybrala ho z krabičky, položila na stôl a išla spať. Ráno chcela vyskúšať, ako funguje. Dala ho do hracej skrinky, ktorú dostala od babičky. Keď ju odomkla, kľúč zmizol a skrinka sa začala triasť. Jemne skrinku zdvihla. Zrazu sa objavila na úplne inej planéte. Odtiaľ videla celý vesmír. Boli tam všetci ľudia, ktorých mala rada. Zdalo sa jej to ako sen, až kým za ňou neprišla divná pani. “Čo tu robíš sama? Nikdy som ťa tu nevidela,” pýtala sa divná pani. Xénia sa otočila a odpovedala jej: “J-ja som otvorila kľúčom hraciu skrinku a nejako som sa sem dostala.” Divná pani jej podala kľúč a povedala: “ Dostala si sa sem týmto Vesmírnym kľúčom, ktorý slúži na teleportovanie sa na tvoju vysnívanú planétu. Späť sa dostaneš, len ak poprosíš kráľovnú Vesmírinu. Dievča teda poprosilo kráľovnú. Tá jej otvorila Vesmírnu bránu späť domov a Xénia do nej vošla. Ešte predtým, ako vstúpila do brány, Vesmírina jej povedala: “Choď si za svojimi snami, Xénia a nikdy sa nevzdávaj.” Vrátila sa domov a svoj kľúč si odložila do hracej skrinky, aby si zachovala spomienky na tento zvláštny zážitok.