Žijem v mori. Vydávam krásny šumivý hlas. Keď som sa ocitla v mori, bolo mi dobre. Okolo mňa plávajú rôzne morské živočíchy. Občas si ma potápači prezerajú tak dôkladne, že mám pocit, akoby som bola zlatá socha alebo chytený zlodej pri čine. Som totiž veľmi pekná a vzácna. Mám stále otvorené ústa, a preto niekedy cítim v ústach niečo pichľavé. Sú to kamienky. Veľmi ma pichajú a každé jedno pichnutie je ako jedna injekcia alebo pichnutie ihlou. Chránim sa tak, že kamienok omotám svojimi slinami. Po chvíli sa z mojich úst vykotúľa nádherná perla. Zo svojou prácou som spokojná. Cítim sa, akoby som vyhrala nejakú súťaž. Občas sa nudím, ako aj teraz. Zrazu ma príliv prilial na pláž. Aspoň vidím ľudí, ale dúfam, že ma čo najskôr zase odleje. Ľudia si ma totiž môžu zobrať, a to ja nechcem. Mne je dobre v mori. Ale nie, práve ku mne prišlo dieťa! Zobralo ma do ruky a počúva môj krásny šumivý hlas. Kričím mu: „Pusť ma! Pusť ma!“ ale ono nepočuje. Nerozumie mojej reči. Potom ma prenieslo do auta. Chvíľu sme cestovali a medzitým som sa ofučala ako balón. Keď sme prišli do ich domu, dieťa ma položilo na poličku a zavolalo rodičov. Chvíľu sa na mňa pozerali a potom išli do druhej izby. Ja už s tým nič nenarobím. Neviem sa totiž hýbať. Strávim tu asi zvyšok svojho života. Vidíte, takýto život máme my mušle.