Ahojte čitatelia,

pripravila som si pre vás už jednu z mojich posledných básní. Každý z nás už mal obdobie "dažďov". Alebo ho momentálne prežíva. Chcem touto básňou povedať, že emócie si úplne normálna vec a nikto by sa za ne nemal hanbiť alebo ich skrývať...

Dažde

Prúdy myšlienok, vodopády, jemný potok,

kto zastaví môj neprestajný tok?

Prším, no nemám na dáždnik, prším, za mnou čierna mláka.

V týchto dňoch dážď nikto nečaká.

Lejak prudký ozval sa a kričí,

poprevracia, roztrhá a všetko zničí.

Veď aj slnko chce náhradu,

kto poleje moju záhradu?

Naučím sa dýchať pod vodou,

zvíjam sa z moci cudzích slov.

Dážď je predsa úľava, nádej,

hadom ostaneš, aj keď sa zbavíš kože hadej.

Ľutujem slová, ktoré už nevyslovím,

pozerám cez prsty, očnému kontaktu sa bránim.

Nechcem, aby ma videli v kúte stáť,

slzy mi slová zobrali a začali na očiach hrať.

Čudujete sa, že prší?

Tá v červenom to vedela skôr,

vari ste ešte nevideli dážď?

Aj hluchí majú uši,

spôsobím veľa škody, nezapisujte si náš rozhovor.

Bez emócií som svetu na príťaž...