Je 22:22, ležím v posteli so slúchadlami, počúvam hudbu a pomaly sa mi zatvárajú oči. Nestihla som sa ani nazdať a zrazu som sa objavila na zvláštnom mieste. Stála som uprostred lesa, ktorý bol zelený ako smaragd. Pár metrov odo mňa bolo jazero modré ako zafír a okolo neho kvety červené ako rubín . Na tmavej oblohe sa vynárali tie najjasnejšie hviezdy. Bolo to krásne. Na oblohe som zbadala farebný ohňostroj a vydala sa za ním. Vychádzal z obrovského stanu. Bol to Nočný cirkus, ktorý bol v peknom mestečku, menom Mesto popola a na ulici Vrania 6. Zaujímavý názov na také rušné mestečko, pomyslela som si. Pri vchode do stanu bol vypísaný list s vystúpeniami a veľmi ma zaujalo vystúpenie The girl on the dancing horse, keďže kone milujem. Sadla som si dnu a užívala som si vystúpenie. Zrazu som si všimla ženu, ktorá mala na hlave korunu. Opýtala som sa muža, ktorý vedľa mňa sedel, kto to je, a on mi odpovedal: ,,Kráľovná vetra a tmy.‘‘ Bola krásna. Po predstavení som sa postavila a šla za ňou, no chytila ma jej stráž. Pozrela sa na mňa a ja som sa s úctou poklonila. Usmiala sa a spýtala sa, odkiaľ som, pretože ma tu ešte nevidela. Odvetila som, že nie som odtiaľto. Spýtala som sa jej, prečo sa to tu volá Mesto popola, keď je tu tak veľa farieb a je to tu živé. Išli sme sa prejsť a rozprávala mi príbeh o tom, ako to tu vždy také nebolo. Pamätá si Vladára, ktorý tu vládol podľa hesla Nox et solitudo, čo v preklade znamená noc a samota. Nemohli ísť na ulicu a ani sa zabávať. To muselo byť strašné! Všetci si mysleli, že stratili nádej, no ona všetkých zachránila. Porazila Vladára a stala sa kráľovnou. Ukázala mi miesto, kam chodievala a ktoré sa zachovalo. Bola to Polnočná knižnica. Krásne miesto. Bolo tam kníh od výmyslu sveta. Škoda, že tu nemôžem zostať dlhšie, pomyslela som si.

Z ničoho nič som začula pípanie, musela som sa rýchlo rozlúčiť a zrazu som tam nebola. Bolo 6:30 ráno a ja som musela ísť do školy. Dúfam, že sa tam ešte niekedy vrátim...