Včielka Sima

Bola raz jedna včielka, ktorá sa volala Sima. Mala otca, trúda, ktorý sa volal Majo a mamu, včeliu kráľovnú, ktorá sa volala Lil. Sima patrila do kráľovskej rodiny a svoju rodinu mala veľmi rada, no veľmi ju trápilo, že jej rodičia nikdy nedovolili vyletieť von z úľa. Úľ mali veľký, takže po ňom lietala ako splašená. Bol skoro ako malá dedinka. Zvonku tak nevyzeral, ale tým, že sú včielky malé, tak pre nich to bolo akurát. V úli boli všetci veľká rodina a vždy sa všetci navštevovali. Aj napriek tomu bolo Sime v úli smutno a bola každý deň strašne znudená, lebo nemala žiadnych kamarátov mimo úľa. A tak sa raz mamy opýtala: „Mami, prečo ma nikdy nepustíš von?! Celé dni tu trčím a nemám čo robiť! Nudím sa! Keby si ma pustila aspoň sa vonku poobzerať, mohla by som spoznať niečo nové a nájsť si nových kamarátov.“ A mama jej odpovedala: „Ale ty moja včelička. Veď tu máš všetko, čo potrebuješ.“ Sima iba pokrútila hlavou, nahodila kyslo-nahnevaný výraz a išla do svojej izby. Kým bola noc a kým ostatní spali, ona rozmýšľala, ako sa dostať nepozorovane von z úľa. Na ďalšiu noc už mala všetko nachystané, a tak sa jej podarilo z úľa ujsť von. Noc prečkala a ráno sa chcela zobudiť vtedy, keď budú vylietavať zberači peľu aby letela za nimi. Tak aj urobila, letela za nimi a po ceste uvidela ďalší úľ do ktorého by sa mohla schovať. Vletela dnu, kde ju skoro chytili stráže, a preto s krikom utekala do náhodného „domčeka“ v úli. „Ááááááááá!!“ kričala pri tom. V „domčeku“ stretla kamaráta, s ktorým sa najskôr bála hovoriť, a tak utiekla preč. Neskôr sa k nemu potichučky, ale vrátila a skamarátili sa. Volal sa Miko, ale nemal žiadnych rodičov. Obidvaja mu zomreli keď bol ešte maličký. Dohodli sa, že každú noc sa môžu stretnúť, buď v jednom alebo druhom úli, ale nesmie ich nikto vidieť. Môžu si robiť malé výlety. ......................................................

Prišla prvá noc. Stretli sa v Siminom úli. Simin úľ bol blízko lesa. Najskôr im napadlo, že pôjdu do neho, ale báli sa. Tak sa zatiaľ naháňali na lúke. Keď boli unavení, sadli si na veľkú púpavu a rozprávali sa o svojom živote. Prvá začala Sima : „Miko, ako si prišiel o rodičov?“ On najskôr čušal, lebo nerád o tom rozprával, ale nakoniec začal: „No, ja som sa kúpal v medovom bazéne a zrazu som uvidel ako všetci utekajú k východu a celý úľ sa triasol. Kým som vyšiel, v boku úľa sa objavila veľká diera, takže všetci, čo stáli v tej polovici úľa spadli tomu netvorovi priamo do úst. Bol to medveď. Začal som utekať na druhú stranu a ledva som stačil vyletieť von, úľ už bol roztrhaný a ležal na zemi. Vytekal z neho med a medveď ho vylizoval. Rýchlo som sa schoval za list najbližšieho stromu a zavrel som oči. Keď som ich otvoril, medveď tam už nebol a úľ bol na zemi. A preto teraz bývam v úli mojej tety.“ „Oh, to ma strašne mrzí Miko.“ povedala Sima a objala ho. Mala slzy na krajíčku. Ďalej pokračovala Sima: „My sme takéto niečo hrozné ešte nezažili. Máme celkom normálny život, až na to že moja mama ma nechce nikde púšťať. Von mi nedovolí ísť a pracovať tiež nemôžem, lebo som ešte mladá, tak neviem čo mám od samej radosti robiť.“ „Skúsila si ísť na voskový krúžok modelovania? Ja tam chodím a je to super zábavka na zabitie času.“ „A čo je to za krúžok?“ opýtala sa Sima. Miko jej odpovedal: „Vytvárame tam všelijaké predmety z vosku, napríklad sviečky, tanieriky...“ „No dobre“, povedala Sima, „skúsim sa opýtať mamy a ináč , ďakujem za tip.“ Už sa začínalo rozvidnievať, preto sa museli rozlúčiť. Ak ich rodinka nenájde v posteliach bude zle-nedobre. Dohodli sa, že na budúcu noc sa pôjdu pozrieť aj do lesa, lebo nabrali odvahu a iste zažijú niečo zaujímavé. Ale museli si zvyknúť aj na to, že v noci budú hore a cez deň si pospia. Čas plynie ako voda, dvaja kamaráti s rôznym životným osudom sa stretávajú potajomky a snažia sa urobiť si život veselší novým a novým dobrodružstvom. ...................................................

„Miko, počkaj, už nevládzem letieť. Bolia ma krídelká!“ pokrikovala Sima na Mika. Ale ten letel ako šíp. „ A ešte ani nič nevidím,“ dudrala si popod nos. Sadla si na list lopúcha a sedela a sedela. Miko si dosť pozde všimol, že letí sám. Keď sa obzrel, už nevidel nič, ani presne nevedel odkiaľ priletel. Začal na Simu volať, ale ona sa neozývala. Zrazu dostal strach. „ Kde je Sima? Čo budem robiť?“ Poletoval nervózne hore-dolu hodnú chvíľu, keď tu zrazu zbadal nejaké malilinké svetielko. Vybral sa tým smerom. Keď prišiel bližšie, zistil, že je to malá svetluška. „Zrejme sa tiež stratila,“ pomyslel si. „Ahoj, ja som Miko a som veľmi rád, že ťa vidím. Vieš, ja som letel s mojou kamarátkou a ona zrazu zmizla a ja neviem kde je a teraz neviem...“ spustil na jeden dych. Svetluška sa zrazu pustila do plaču. Miko nechápal, ale opýtal sa jej, prečo plače. Povedala mu, že sa jej už nechce byť svetluškou, lebo každý kto potrebuje jej svetielko sa tvári ako kamarát a potom ju opustí. Miko, nevedel reagovať , lebo sa jej chcel opýtať, či to tu pozná, aby mohol nájsť Simu. Radšej teda nič nepovedal a pustil sa hľadať Simu sám. Aj keď netušil kam. Vtom počul za sebou volanie: „ Počkaj, kam ideš!“ Obzrel sa a videl letieť svetlušku za ním. Rozhodol sa, že sa nezastaví a bude letieť ďalej. Svetluška ho prenasledovala a pokrikovala. A tak, aj keď nechcel, svietila mu na cestu, až kým neprišli na miesto, kde sedela unavená Sima na liste lopúcha. Keď ju Miko zbadal, celý bol bez seba. Objal ju. Svetluška sa spoza stromu dívala na obidvoch a opäť jej bolo do plaču. Vedela, že ona takého kamaráta, alebo kamarátku nebude mať nikdy. Sima a Miko si ju všimli. Prišli ku nej, Miko ju pohladil so slovami: „Už nie si sama!“

Autor textu: Matej Krajec /VII.B/