„Bol iný a svet ho neprijal...“, tak nejako, v paralele s Bibliou, by som chcela začať. Lebo vždy tu takí boli. Takí, ktorí sa vymykali našim predstavám. Ktorí sa nezmestili do našich škatuliek. Ktorých sme odsudzovali a niekedy im možno tajne závideli. Ktorí boli iní...

Som obyčajné mladé dievča z „východu“ a aj napriek tomu, že tu „nič nie je“, som tu. Rada sa učím (nič zvláštne - poviete si), no ja som bola pre svojich spolužiakov od prvej triedy INÁ, zvláštna. Ako štvorročná som vedela čítať, sedemročná som čítala encyklopédie a čisté jednotky boli samozrejmosťou. Super život... no bola som sama. Nemala som kamarátky, pre všetkých som bola bifľoška. Na túto prezývku som si rýchlo zvykla a postupom času mi začalo byť divné, že ju nepočujem. Rozuzlenie prišlo veľmi rýchlo. Spolužiaci, ktorí boli „normálni“, totiž postúpili do druhého levelu. Začalo šikanovanie. Občas som si našla porozlievanú vodu v taške na knihách, alebo v topánkach. Mizli mi veci zo šatne, množili sa hlúposti na moju osobu po sociálnych sieťach. A verte, aj to sa dalo prežiť, lebo som si povedala, že to oni majú problém so mnou a nie ja s nimi. Začala som si písať príbehy a skrz ne som utekala mimo realitu, kde mi bolo dobre.

Teraz som už, chvalabohu, inde a na to zlé sa snažím zabudnúť. No s určitosťou viem, že mnoho mladých ľudí malo, alebo ešte stále má ten istý problém ako ja. Nie, nie sme ako spoločnosť zlá, ale ani tolerantná. Veď si len predstavte: je ráno a vy si len tak v pyžame zájdete kúpiť noviny a rožky. Susedia ohúrení, predavačka v pomykove, a to nevravím o okoloidúcich. A tie konšpiračné teórie, ktoré sme schopní vymyslieť za pár sekúnd, „asi ho vyhodili z domu, alebo sa pohádal s manželkou, nie, určite je ešte pod parou od včera... čo ste, veď jemu preskočilo, už včera bol taký divný...“ a tak by som mohla pokračovať donekonečna. Všetci máme radi škatuľky, do ktorých si ľudí zo svojho okolia ukladáme. Toto je veľká krabica s nápisom NORMÁLNY, toto je NENORMÁLNY, tam s nápisom MÔŽE BYŤ a, samozrejme, nesmie chýbať škatuľka s EXOTMI. Aj ja som to do istého času robila. Teraz už nie, pretože som si časom obľúbila odlišnosť. V obliekaní, vyjadrovaní, aj v správaní. Vďaka za mladých, ktorí nejdú s davom, veď kde by sme boli, keby medzi nami neboli „čudáci“? Nemali by sme vynálezy, nádherné obrazy, úžasné literárne diela a nebol by ani Facebook... to bol žart, ten jediný by mi nechýbal.

Starší by tiež mohli namietať, že je iná doba a mladí sú všetci iní. Všetko je uhol pohľadu. V jednom juhoamerickom meste, v päťdesiatych rokoch minulého storočia, keď boli zákony zamerané na segregáciu ľudí s tmavšou pleťou, do autobusu nastúpila dáma tmavej pleti a sadla si vedľa vodiča. Všetci spolucestujúci začali ihneď protestovať, ako to šofér môže dovoliť, či nevie, že ONA má miesto iba vzadu. Tu sa postavil šofér a povedal pamätnú vetu: „Pre mňa ste všetci zelení, ale tmavozelení sedia vzadu...“ - šalamúnske rozhodnutie.

Akí ľudia, taká doba. A že sme my mladí teraz vo vašich očiach iní, bez tolerancie, bez slušnosti, bez ohľaduplnosti, že veľmi nevieme prijať odlišnosť...? Uvažujte... kdesi a od kohosi sme sa to museli naučiť, nemyslíte?