Milí naši čitatelia,

určite ste už postrehli, že naša žiačka Sabína Goroľová z 9. A obsadila v súťaži Komenský a my to najcennejšie miesto, aké sa dá získať. O to viac sa tešíme, že do tejto súťaže sme sa ako škola zapojili prvýkrát, a to sa tento rok konal už jej 20. ročník. Úlohou súťažiacich v kategórii A, ktorá bola určená pre žiakov 7. – 9. ročníka ZŠ a I. stupeň osemročných gymnázií, bolo napísať rozprávanie alebo úvahu na tému ČO ZNAMENÁ CÍTIŤ SA V BEZPEČÍ...

Ak ste zvedaví na jej úvahu, v nasledujúcich riadkoch si ju môžete prečítať.

Čo znamená cítiť sa v bezpečí?

Cítiť sa v bezpečí. Čo to znamená pre človeka? Je to len nejaká potreba? Fráza? Nastane to len vtedy, keď nám náš mozog dáva najavo, že už danú situáciu nezvládame a potrebujeme sa cítiť v bezpečí? Cítiť sa v bezpečí. Jedna veta. To bezpečie môže „vidieť“ každý inak. Niekto si pod ním predstaví rodinku, ktorá sedí v obývačke, chlapček pije „kakavko“ a rodičia si pochutnávajú na chrumkavých pukancoch. Pozerajú nejakú dobrú komédiu, na ktorej sa budú smiať ešte aj zajtra ráno pri raňajkách. Za oknami im poletujú vločky snehu, sem-tam zapraská oheň v kozube a všetci majú pocit, že sa im už nič zlé nemôže stať. Alebo, keď je mladá partia kamarátov vonku, je leto a všetci sa zabávajú. Či už majú nejakú veľkú párty, alebo len maličký večierok, kde sa všetci smejú, popíjajú a rozprávajú sa o živote. Živote, ktorý ich len čaká. Aj oni majú ten pocit, že sa nič nemôže stať. Avšak, sú aj takí, ktorí cítia svoj bezpečný prístav, aj keď sú sami v detskej izbe, či už počúvajú nejakú pesničku, alebo ležia na posteli a prescrollujú celý internet. Alebo tí, ktorí si radšej pustia hip-hopovú pesničku a tancujú po celej izbe, bez pomyslenia na smútok či strach, že sa môže niečo stať.

Je pochopiteľné, že bezpečie nám poskytujú ľudia, ktorých máme najradšej. Je úplne jedno, či prší, sneží, páli slnko. Je nám jedno, kde práve sme, aké počasie je von, dôležité pre nás je, že ich máme. Všetci milujeme byť len tak v blízkosti tých, s ktorými sa nasmeje tak, až nás bolia bruchá. Už len to, že vieme, že pri nás budú stáť aj v šťastných či smutnejších chvíľach, v nás vyvolá pocit lásky, ktorú cítime voči tým, ktorí pre nás niečo znamenajú. Vybudovať si takého vzťahy však nie je jednoduchá záležitosť. Najprv cítime dôveru, lásku, potom spomínané bezpečie a nakoniec oddanosť tomu človekovi. Potrebujeme aspoň jednu z týchto štyroch potrieb na to, aby sme sa s daným človekom mohli cítiť v bezpečí. Dôvera, resp. vzťah založený na dôvere. Keď dôvera chýba, nikdy sa pri tom človeku nebudeme cítiť v bezpečí. Vždy budeme mať obavy a nikdy si ničím nebudeme istí. Dôvera je ako zápalka. Druhýkrát ju nezapálime. Láska príde, keď ju najmenej čakáme. Príde ako ľahký letný vánok, keď je vonku horúco. Cítime, ako nás pohladí, zapamätáme si ten pocit, vieme, že tu bol, ale už ho nikdy nebudeme cítiť tak, ako keď zafúkal po prvýkrát. Tak je to aj s láskou. Pocítime motýle v bruchu, keď sa zamilujeme, ale nikdy to nebude také isté, ako na začiatku. Časom však zistíme, že aj bez toho šteklenia v bruchu pocit bezpečia zostáva. Ba sa prehlbuje. Bezpečie. Keď dôverujeme, milujeme, o bezpečí nemusí byť ani zmienka. Ten pocit už tak ľahko nezmizne. Pocit ochranných krídel, maximálnej dôvery. Oddanosť. Dôverujeme, milujeme a urobíme všetko, aby sme to druhej osobe dokázali. Aby sa aj ona s nami cítila v bezpečí. Oddanosť celým svojím bytím...

V živote ale máme aj chvíle, kedy sa necítime sami sebou, prežívame pocity osamelosti, akoby pre nás v živote už neexistoval nikto, ani jeden človek, ktorému by sme mohli, s pokojom na duši, všetko povedať. Čo nás trápi, čo nám ubližuje, ako sa cítime. No a práve v takýchto chvíľach, s ktorými zápasíme všetci, zvlášť v dnešnej dobe, máme pocit, že náš bezpečný svet sa rozlámal na milión kúskov. Vtedy cítime, akoby nám ubližovalo každé slovo. Navonok sa tvárime ako silní jedinci, no naše vnútro, bojuje s démonmi a my „nahodíme“ ten „najúprimnejší“ úsmev a na všetko pritakávame hlavou, hoci máme slzy na krajíčku. Vtedy cítime, že nám ubližuje každý, hocičím. Sme prislabí na to, aby sme bojovali s našimi myšlienkami, ktoré nám z polovice klamú a z polovice hovoria pravdu, ktorú nechce nik počuť. Môže sa človek báť o svoje bezpečie tak veľmi, že sa z neho stane paranoid? Áno. Bojíme sa o svoje bezpečie a bezpečie druhých natoľko, až zabúdame žiť život bez strachu. Bojíme sa, keď sme vonku, keď sme sami doma, keď večer prechádzame tmavou ulicou... Stáva sa, že svoj strach prenášame na druhých. Spútava nás natoľko, že nie sme schopní nič nové vyskúšať, čo neskôr ľutujeme. Najhoršie na tom je, že ani netušíme, ako ľahko môžeme upadnúť do depresie. Prichádza pomaly, nečakane. Len je zrazu tu. Ľudia, ktorí trpia depresiami, majú samovražedné myšlienky, majú strach byť medzi ľuďmi, strach, že všetci uvidia jazvy, ktoré si nosia v svojej boľavej duši... Títo ľudia nemali dostatok lásky, opory, pozornosti v mladom veku? Niet na to odpovedí...

Čo je však smutné a zaražajúce, že v tomto storočí týmto trpíme aj my, tínedžeri, ktorých rodičia často nechápu. Alebo nevedia o tom, čo prežívame?! Necítime sa doma dobre a pomaly ani medzi svojimi kamarátmi. A v škole to inak nie je. Tam je to najhoršie. Celý deň musíme fejkovať úsmev pre „kamarátov“, ktorí ani len netušia, ako sa práve cítime. Chcú naozaj počuť odpoveď na otázku „Ako sa máš?“? Zvyčajne im postačia naše slová „som ok“. Nezaujíma ich viac. A keď im povieme, že nemáme náladu počúvať ich každodenné „problémy“, či o chlapcoch, alebo čo si obliecť na víkendovú párty, tak sme „zlé kamarátky, ktoré sa nezaujímajú...“. Nikto netuší, že náš vnútorný svet je rozbitý a volá o pomoc... Nie každý totiž, kto cez deň rozosmieva druhých a sám sa smeje celý deň, koho každý pozná ako toho „šťastného“ človeka, je aj v skutočnosti tou najšťastnejšou osobou. Nikdy nevieme, či nepreplače celú noc, či si každé ráno za dverami svojej izby, pred dverami školy, pred dverami svojej triedy nenasadí usmievajúcu sa masku, aby nikto nezbadal, aký zranený sa práve cíti. Iní zas v škole môžu trpieť šikanou. Nemôžu sa cítiť príjemne ani v triede medzi svojimi spolužiakmi. Zatiaľ čo ja budem spomínať len a len na dobré časy v základnej škole plné šťastných spomienok a ľudí, s ktorými sme sa smiali takmer každý deň, oni si budú pamätať len strach, osamelosť a pocit, že boli vystavovaní situáciám, ktorým nemohli nijako zabrániť. Smutné konštatovanie, že škola im neposkytla pocit bezpečia.

Všetci potrebujeme mať v živote ľudí, s ktorými môžeme vždy rátať, ktorí nás vždy vypočujú, porozumejú nám, budú naším slnkom aj počas búrok. Všímajme si ľudí, pýtajme sa ich, počúvajme ich, hovorme s nimi. Pretože každý by mal mať svoj bezpečný prístav, či ním bude kamarát, ocko, sestra, partner alebo ktokoľvek iný. Hlavne nech je. Hocikto, ku komu sa vždy obrátime, keď nám nie je najlepšie. Pamätajme, ak to teraz neskončilo dobre, znamená to, že ešte nenastal čas na náš šťastný koniec.

Sabínke srdečne blahoželáme, ďakujeme za skvelú reprezentáciu našej školy a želáme jej veľa podobných aj iných úspechov v ďalšom štúdiu.