Počas našej návštevy Mníchovského technického múzea sme na 3 poschodiach mohli nahliadnuť do tajov fyziky, optiky, matematiky či chémie. V krásnych priestoroch mi však najviac bola srdcu blízka časť venovaná biológii a chémii. Veľká periodická tabuľka s príkladmi všetkých prvkov, termokamera či graf zloženia našej krvi boli veľmi zaujímavé, ale moju pozornosť nakoniec najviac upútal článok o téme, o ktorej som už predtým často uvažovala. Prečo modriny postupom času hrajú všetkými farbami než konečne zblednú?

Nakoniec je v tom viac chémie než biológie, ako by sa dalo čakať. Pôvodne som si myslela, že to funguje na podobnom princípe ako to, že vidíme žily pod kožou ako modré. Lenže schopnosťou kože lámať svetlo to nie je. Farba modrín súvisí s chemickými reakciami medzi látkami, ktoré sa snažia odstrániť to, čo sme si spôsobili tvrdým úderom či pádom. Na začiatku 20. storočia nemecký chemik William Küster začal študovať chemické zložky, ktoré ovplyvňujú sfarbenie hematómov.

Hematóm vzniká, keď krv prúdi z poškodenej cievy do telesného tkaniva po údere či náraze. Čerstvý, červený hematóm, nazývaný aj modrina či krvná podliatina, sa stáva tmavomodrým, keď je zrazená krv rozrušená špeciálnymi bielkovinami v našom tele. Vytvorí sa pigment biliverdín, ktorý znova zmení farbu modriny (hematómu), tentokrát na zelenú.

Keď sa modrina dostáva do posledného štádia, tesne pred zmiznutím, farba dosiahne žltastý nádych. Aj za týmto stojí chemická reakcia a to konkrétne premena biliverdínu na bilirubín. Bilirubín má sýtožlté sfarbenie a je to odpadový produkt metabolizmu hému (súčasť červeného krvného farbiva).

Následne postupným odplavením bilirubínu koža znova nadobúda svoju prirodzenú farbu a plne sa zregenerujú dopady poškodenia cievy a tým sa dostane do normálu aj predošlá citlivosť na dotyk.

Konečne som sa dozvedela viac o tom, prečo sa po odbere krvi tak často tvorí modrina. Tým, že sa vpichne ihla priamo do žily a následne vytiahne, sa napomáha tomu, aby sa trocha krvi dostala aj do tkaniva a vznikol hematóm. Je fascinujúce, ako naše telo funguje a dokáže pohotovo reagovať na podnety. Zvýšená citlivosť súvisí aj s tým, aby sme nechali chemické opravné reakcie nášho tela pracovať v pokoji bez rozrušovania už urobenej práce naším dotykom.

Návšteva múzea mi dala veľa nových vedomostí a dozvedela som sa viac o fungovaní vesmíru i nášho tela či lomu svetla. Rovnako aj technické múzeum v Paríži bolo veľmi zaujímavé a som rada, že som mala možnosť obe počas nášho výletu navštíviť.