Veľa ľudí sa ma pýta, prečo už nie som také usmievavé slniečko, aké som vždy bola. Aj keď mám iba šestnásť rokov a mnohým sa to nezdá, aj ja mám svoje problémy, či už v škole alebo po zdravotnej stránke. Občas nič nejde ako po masle. Sú ľudia, ktorí preplávajú životom, ani nevedia ako, iní však musia žiť život, ktorý si nevybrali...

Po okne steká kvapka za kvapkou a ja rozmýšľam, kedy sa cítim šťastná, či som už vôbec zažila to pravé šťastie... Uvedomujem si, že ho musím hľadať pomocou srdca, že ho nemožno definovať jednou definíciou, ale skladá sa ako puzzle, z viacerých menších častí. Niektorých poteší už len to, že vyšlo slnko. Ďalší sú spokojní, keď oni sami alebo ich blízki majú dobré zdravie. Kariéra či peniaze tiež niektorým ľuďom prinášajú pocity šťastia. Šťastia, ktoré mnohí z nás dokonca vzývajú, modlia sa, aby ich postretlo, aby prišlo a už boli všetci navždy šťastní. Ale keď sa opýtate, čo to vlastne šťastie je, nedostanete priamu odpoveď.

Odmalička jazdím na koni. Vždy keď si sadnem do sedla, mozog automaticky vypnem a neriešim, čo bolo a čo bude, žijem v danom momente a užívam si pocit slobody. Keď sa na lúke rozcválam ako Popoluška vo filme, cítim, že som slobodná a nikto nado mnou nemá moc, nikto mi nemôže hovoriť, čo mám a čo nemám robiť. Šťastné okamžiky.

Stále sledujem kvapky na okne a dušu mi napĺňa zvláštny pocit, pretože z kuchyne počujem známe zvuky. Mama, otec, brat – ľudia, ktorí žijú za tými dverami vo mne evokujú pocit bezpečia, pohody, podpory, domova. V tomto mojom úzkom kruhu ľudí je mi dobre. Moje neúspechy sú aj ich nešťastím a moje úspechy sú aj ich potešením. V rodine môžem byť tým, kým naozaj som. Tolerujú moje nedokonalosti a nachádzam v nich podporu a lásku. Mám skrátka šťastie.

Zrak mi zablúdi na poličku s knihami. Uvedomujem si, ako rada čítam. A za tento úžasný, zázračný svet príbehov vďačím škole. Možnosť učiť sa, byť so spolužiakmi, to tiež považujem za šťastie. Nie každému je dopriate. Stále existuje veľa krajín, kde deti namiesto čítania tvrdo pracujú. Je mi z toho smutno. Ja však mám šťastie.

Tak čo to vlastne je? Ako hovorí klasik: „A čo je šťastie? Muška iba zlatá...“ Priletí, mihne sa a zhasne. Mnoho ľudí hľadá šťastie veľmi ďaleko, no nie vždy aj ďaleko je. Väčšinou ho máme na dosah, stačí len otvoriť oči a poriadne sa poobzerať. Je výrazom našej spokojnosti so životom, závisí od toho, čo všetko od života očakávame a ako sa dokážeme vyrovnať s tým, keď to nedostaneme.

Kvapky ustali, na oblohe sa ukazuje teplé slnko. Otváram okno, zhlboka sa nadýchnem a precítim danú chvíľu. Som šťastná...