Keď nás rodičia vychystali 20.septembra na trojdňový branecký kurz, iste nečakali (a vlastne možno aj tušili:), že po návrate domov budeme tak poslušne a sladko spať. Spánok bolo totiž to jediné, čo nám na tohtoročnom tretiackom kurze v Starej Ľubovni chýbalo (z čoho boli, samozrejme, najmenej nadšení naši profesori:)

Tohtoročný KOŽaZ alebo po našom “branecký kurz” sa vydaril nielen počasím, ale jednoznačne aj atmosférou. Profesori nestrácali čas a hneď v deň príchodu naplánovali prehliadku Ľubovnianskeho hradu. Spočiatku sme síce poniektorí ohŕňali nosom (poprípade si tajne aj dudrali), ale práve ono príjemné slnečné počasie zmenilo túto aktivitku na veľmi fajn strávený čas.

Druhý deň sa niesol v duchu športu a turistiky. Krása Pieninského národného parku, čerstvý vzduch a opadávanie listov vytvorili z 8-km “prechádzky” naozaj zážitok. S rodičmi máme pobehané Vysoké aj Nízke Tatry spolu so Slovenským rajom, no v Pieninách som osobne ešte nebola, a tomuto výletu vďačím za spoznanie nového pokladu slovenskej prírody (určite to tu ešte s rodinkou navštívime). Počas túry sme si síce dali poriadne “do tela”, ale popoludňajší odpočinok v bazéne, na ihrisku či len tak v posteli nám dostatočne dobili baterky. Večerná diskotéka je už akousi tradíciou a porušiť ju by znamenalo prísť o vtipné momenty a tanečné kreácie ľudí, od ktorých by ste to rozhodne nečakali. Belgický tanec na zahriatie nikdy nesklame a taká Shakira nikdy neomrzí 😉 

Náš posledný deň .priniesol aj zastávku v Nestville, ktorá bola naplnená kúpou sladkých suvenírov pre našich najbližších, čo sa v nejednom prípade ukázalo snáď náročnejšie ako výber partnera:) Biela čokoláda so sušenými jedlými kvetmi, mliečna s pekanovými orechami a zázvorom či lyofilizované maliny v čokoláde sú pochúťky, ktoré v potravinových reťazcoch nevidíme každý deň.

Kurz na ochranu života a zdravia sa našťastie zaobišiel bez komplikácií a zranení. Snáď nehovorím len za seba, ak poviem, že to bol čas uzmierenia, znovuspriatelenia sa a prehĺbenia väzieb medzi nami, študentmi. Vynorili sa tiež spomienky na prvý ročník, kedy sme na týchto miestach absolvovali turistický kurz, a pri uvedomovaní si toho, čo všetko sa zmenilo a čo zostalo rovnaké, bolo  ťažké uniknúť trpko-sladkej melanchólii, resp. nostalgii. Ale to je život, veci sa konštantne menia a spomienky časom môžu strácať farbu, ale nikdy nevyblednú úplne.

Ďakujeme skvelým a pohotovým (aj pohodovým) profesorom za ich profesionálny, no empatický prístup, gymnáziu v spolupráci s hotelom za možnosť “vypadnúť” zo školských lavíc a navštíviť miesta, o ktorých by sme inak možno ani nepočuli.