Odjakživa všetci vedeli, že šport je moje druhé meno. Rodičia sa dokonca po večeroch trápili nad tým, na aký šport ma prihlásiť. Ja som mala len jednu podmienku, že zimné športy určite robiť nebudem. V tých mrazoch je človek tak naobliekaný, že sa nemôže ani pohnúť. A tak sa začal môj výber.

Prvý na rade bol florball. Nepýtajte sa ma, čo sa tam robí, do dnes neviem či to moji rodičia mysleli vážne alebo to mala byť len skúška mojej inteligencie. Dlho ma v oddiely nechápali. Asi preto, že športovci sa neradi zbližujú s múdrymi ľuďmi. Vraj to kazí hru. Ale pokúsim sa vám priblížiť aspoň to málo, čo som tam pochytila. Niekoľko ľudí sa oblečie do rovnakého kostýmu a snaží sa chytiť loptu s dierkami. Tá ale nepočúva a kotúľa sa sem a tam – asi preto, že Zem je proste guľatá. Keď som spomenula, aby sme hrali z tehlou, ukázali mi dvere.

Pár zážitkov mám aj s volejbalu. Pretože sme nikdy neboli párny počet, učiteľ hral vždy s nami. Na loptu sme pozerali ako na vesmírne UFO. A tiež sme tak reagovali.

Mojou poslednou športovou zastávkou bol hokej. To musí byť ono! Mysleli si rodičia. Určite vás neprekvapí, že ani hokej nebol pre mňa dosť dobrý. Tréner nás vystavoval príšerným podmienkam a ani sa za to nehanbil. Keď sa ma doma pýtali, prečo mám toľko modrín a zlomenú ruku, povedala som len, že ľad sa predsa šmýka.

Zrejme neexistuje šport, ktorý by spĺňal moje potreby. Neostáva nič iné, len všetkým ukázať, kto je tou správnou športovou elitou.