Milí čitatelia!

Volám sa Martina Goroľová (kto by ma nepoznal😊) a tieto mesiace sú pre mňa posledné na tejto škole. Veľmi rada recitujem, a preto by som vám rada napísala pár riadkov, ako som sa k tomu vlastne dostala. Poďme ale úplne na začiatok, kde sa to všetko začalo...

ZAČIATOK VŠETKÉHO

Už od mala bolo vidieť, že niečo ako tancovanie, recitovanie básničiek a pod. ma veľmi baví. Mamka mi rozprávala, že ja som vlastne ešte ani len nezačala chodiť a už som nejako tancovala. Ako každé dieťa v detstve som aj ja milovala hrať sa, ako napr. na mamičku a na rôzne iné povolania. Tak ma to hranie bavilo, že som neskôr začala snívať o tom, že sa raz stanem herečkou. Keď som začala chodiť do základnej školy, na 1. stupni sme mali krúžky ZUŠ, kde som sa prihlásila. Tam sme takisto tancovali, spievali, hrali rôzne scénky a mňa to veľmi bavilo. Občas sme sa zapájali aj do súťaží a raz sme aj v jednej celoslovenskej dokonca skončili na 2. mieste. Keď som nastúpila do Soli na 2. stupeň, tak sa o mne vlastne pani učiteľka Kroková (ktorá ma vtedy začala učiť SJL) dozvedela od tej mojej bývalej učiteľky z krúžku, a tak ma oslovila, či by som nechcela ísť na recitačnú súťaž. Samozrejme som súhlasila. Tu sa vlastne začala moja cesta...

PRVÁ RECITAČNÁ SÚŤAŽ

Keď prišla prvá súťaž, veľmi som sa tešila a zároveň nemohla dočkať. No mala som aj veľmi veľký stres z neznámeho a nevedela som, čo od toho očakávať. Nastal deň súťaže a pamätám si to ako teraz, ako som tam sedela na stoličke, triasla sa a čakala kedy vyslovia moje meno. Ešte aj keď som stála na pódiu pred mikrofónom, nohy sa mi triasli ako o život. Celé to bolo pre mňa dosť stresujúce. No a keď prišlo vyhlasovanie výsledkov, ani som si nepomyslela, že by som sa mohla umiestniť na nejakom mieste. Prišlo vyhlasovanie víťazov v mojej kategórii, ja v neskutočnom napätí a zrazu to bolo tu... prvé víťazstvo! Neskutočne som sa tešila. Umiestnila som sa na 2. mieste. No a to som ešte ani len zďaleka netušila, čo všetko ma ešte čaká...ale bol to akýsi štart niečoho pekného...

ČO BOLO ĎALEJ...

Moja začatá cesta pokračovalo aj v 6. ročníku (kedy ma už vzala pod svoje krídla pani učiteľka Borošová, pretože ma začala učiť SJL) a vlastne celý druhý stupeň až dodnes. Za týchto 5 rokov som na sebe tvrdo pracovala, snažila sa čo najviac zlepšovať, počúvala rôzne prednesy, inšpirovala sa a to ma určite posúvalo ďalej, pretože mám za sebou víťazstvá, za ktoré som neuveriteľne vďačná. No zároveň som sa za tieto roky naučila, že jedna prekážka neznamená koniec hry, prehra je aj cesta k výhre. A hlavne som sa naučila, o čom recitovanie je. Určite nielen o tom, že sa človek musí naučiť text spamäti a odrecitovať ho pred publikom. Za tieto roky som prežila kopec dobrých či zlých chvíľ, sklamaní, prehier, víťazstiev, ale hlavne nezabudnuteľných okamihov.

ČARO RECITOVANIA

Čo je recitovanie? Každý sa na to asi pozerá inak, ale pre mňa je to spôsob, ako môžem aspoň na chvíľu odísť z reality, úplne sa ponoriť do príbehu, precítiť to a byť niekým iným. Ako aspoň trochu zabudnúť na všetky problémy. Nie je to však prechádzka ružovou záhradou, stojí za tým aj kopec driny a aj sebaprekonávania, čo málokto vidí. No ten výsledok stojí zato. Ten pocit po odrecitovaní posledného slová v básni, kedy si poviem „DALA SOM TO“. A je už jedno, či sa umiestním na nejakom mieste alebo nie. Ale dám zo seba všetko. Pre niekoho už možno klišé, ale naozaj nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa. Možno také povzbudenie práve pre teba, keď čítaš tieto riadky. Netreba to vzdávať, proste si stačí povedať: „Nevadí, vyjde to nabudúce“. A možno nevyjde. Aj tak je na tom najkrajšie to, že básňou dokážete odovzdať krásnu myšlienku, ktorú tá báseň zanecháva. A keď sa dotknete sŕdc ľudí, ktorí vás počúvajú, to je pre mňa to pravé čaro recitovania. A už to je pre mňa víťazstvo.

ZÁVEREČNA BODKA

V závere chcem veľmi poďakovať všetkým, ktorí pri mne vždy stáli a podporovali ma v tom. Chcem poďakovať rodičom, celej rodine, kamarátom, spolužiakom, ďakujem, že ste mi vždy držali palce. A hlavne chcem poďakovať pani učiteľkám, ktoré ma k tomu doviedli, formovali ma a bez ktorých by som nebola tam, kde som. Ani tým, čím som. Hlavne pani učiteľke Borošovej.

Ďakujem a nikdy nezabudnem...❤️

Vaša Martina