Ahojte,

dnes vám rozpoviem môj príbeh. Verím, že vás aspoň trochu zaujme. Nazvala som ho Moja cesta za rovnou chrbticou...

Všetko sa to začalo, keď som mala 10 rokov a bola som na preventívnej prehliadke. Moja detská doktorka zistila, že mám krivý chrbát. Mňa nič nebolelo a ani doma si nikto nič nevšimol. Musela som navštíviť ortopéda a ten nám povedal, že mám skoliózu. Hneď na prvom vyšetrení mi povedal, že budem musieť nosiť korzet, a to 23 hodín denne. Korzet mi urobili v Košiciach a tam mi aj vysvetlili, že korzet musím nosiť okrem cvičenia a času na hygienu celý deň, čiže tých 23 hodín denne. Keďže mi ortopéd vtedy hrozil operáciou, robila som všetko preto, aby som sa jej vyhla. Chodila som na rehabilitácie, cvičila som v posilňovni, doma, chodila som cvičiť SM systém, cvičila som denne minimálne hodinu. V korzete bolo veľmi horúco, hlavne v lete, no naučila som sa s tým žiť. Po necelom roku mi kvôli rýchlemu rastu a tomu, že som schudla, urobili nový korzet. Spolu s korzetom mi urobili aj nový RTG snímok a tam zistili, že sa to horší, a preto nás odporučili do Žiliny k primárovi Popluhárovi. Na konzultácii nám povedali, že operácia je nevyhnutná a k zlepšeniu už nedôjde, lebo môj stav sa rapídne zhoršil z krivky 37° v hrudnej časti a 17° v driekovej časti na cca 60° v hrudnej časti a 50° v driekovej časti, pričom už nad krivku 40° sa odporúča operácia.

Primár bol veľmi milý a vysvetlil mi, že operácia musí prebehnúť čím skôr, ale po 12 roku veku, keďže už som podľa RTG prestala rásť a mohli mi dať aj pevné tyče, nie rastúce. Aby som to vysvetlila, tak v prípade, ak dieťa ešte rastie, dávajú do chrbta rastúce tyče, ale tie sa u dievčat musia vo veku 14 rokov meniť za pevné, a tak by som musela podstúpiť operáciu dvakrát, ale keďže sa v mojom prípade rast už zastavil, mohli mi dať rovno pevné tyče. Hneď po konzultácii sme začali s mamkou chodiť po predoperačných vyšetreniach, ktorých bolo niekoľko, a to najmä kardiologické, neurologické, pľúcne, EKG, anesteziologické, vyšetrenie krvi a rôzne iné. Operáciu som mala naplánovanú na 13. 09. 2024. Snažila som sa prázdniny si užiť v rámci možností pomedzi vyšetrenia, no v auguste počas toho, ako som bola v tábore, mi volala mamka, že po mňa príde v utorok večer, lebo mi presunuli dátum operácie na skorší termín, t. z. o mesiac skôr, ako som mala pôvodne ísť. Prišli sme domov, hneď ráno som absolvovala odbery krvi a poobede ma mamka odviezla späť do tábora. V piatok ráno sa po mňa vrátila, lebo sme museli ešte s výsledkami ísť na jedno vyšetrenie. V nedeľu sme už cestovali do Žiliny, kde sme prespali v služobnom byte môjho tatika.

Ráno nás tatik odviezol do nemocnice, kde sme mali prísť do 07:30 h. Dali nás na izbu a na ďalší deň ma mali operovať. Ráno si už toho veľa nepamätám, lebo mi dali nejaké lieky, no od mamky viem, že ma vzali na operáciu ráno o ôsmej a operácia skončila o 13:15 h. Stratila som pri nej 3 litre krvi, ktorú mi nahradili. Po operácii ma previezli na JIS-ku. Tam som strávila skoro jeden deň. Pamätám si, že som bola strašne smädná a nechceli mi dať vodu. Stále mi tiekli nejaké lieky a na tele som mala „prísavky“. Okolo bolo veľa prístrojov a všetko pípalo. Mamka bola celý čas pri mne a od nej viem, že som hovorila nejaké blbosti. Nasledujúce ráno ma postavili na nohy a musela som prejsť pár metrov k ležadlu, na ktorom ma previezli na našu izbu. Nasledujúce tri dni si veľmi nepamätám, čo sa dialo, lebo mi stále tiekli nejaké lieky, no viem, že som od prvého dňa musela chodiť s fyzioterapeutom na prechádzky po chodbe s takým chodítkom. Deň po mne operovali dievča, s ktorým som sa tam skamarátila – Ninku. Na chodbe sme sa stretávali pri prechádzkach. Veľmi rýchlo sa mi stav zlepšoval a v podstate na 5. deň som bola úplne bez liekov od bolesti. Tie takmer zmizli, no stáť som vydržala asi len 20 – 25 minút.

Na 6. deň som s úsmevom, ako mi sľúbil primár, odišla domov. Domov sme cestovali autom, no mala som na sebe nový, a to posledný korzet. Tento som mala nosiť už len maximálne 2 mesiace po operácii. Odkedy som prišla domov, poctivo som chodila a aj chodím každý deň na prechádzky. Postupne som od pár stoviek metrov prešla aj kilometre. Asi 10 dní po operácii som bola vo vranovskej nemocnici vyberať stehy. Mesiac po operácii som išla do kúpeľov v Kováčovej na 28 dní aj s mamkou. Tam som opäť stretla Ninku a tiež Ondreja, ktorého operovali v deň, keď mňa prepúšťali domov. V kúpeľoch bolo celkom dobre, s mamkou sme mali spoločnú izbu s telkou, čo nebolo bežné. Izby sú tam dosť slabo vybavené, ale personál bol veľmi milý. Denne som mala rôzne procedúry a chodila som tam do školy. Do tejto školy mi moji spolužiaci poslali aj list, ktorý ma veľmi potešil. Počas pobytu sme s mamkou boli aj v dedine na kúpalisku, kde bol taký malý tobogán, ktorý som si skúsila. A pravidelne sme chodili na prechádzky, tiež sme chodili do Zvolena na nákupy. Tatik nás cez víkendy chodil navštevovať a s bratom sme si denne volali cez videohovor.

Hneď v pondelok po kúpeľoch som bola 1. deň v škole. Akurát bol Deň zdravej chrbtice. Hoci som si veľmi nezacvičila, užila som si to. Mesiac už chodím do školy a je mi fajn. Nemám žiadne problémy, iba raz mi bolo zle a trochu mi tŕpla ruka. Ani sedenie v lavici mi nerobí problém, vydržím sedieť celý deň v škole a potom ešte doma, keď sa učím. V chrbte mám 2 titánové tyče, ktoré sú spojené s chrbticou 24 skrutkami a tiež nejakými svorkami. Chrbát síce už neohnem, ale je rovný a snáď ma nikdy nebude bolieť. Mamka mi jazvu denne natiera, aby sa zahojila a tiež mi na ňu svieti biolampou. Viem už urobiť všetky normálne veci, len na niektoré som si musela nájsť nový spôsob. Zatiaľ nemôžem robiť žiadne športy ani nosiť ťažké veci na chrbte, ale verím, že sa to postupne bude len a len zlepšovať.

Skoro by som zabudla spomenúť, že mi rodičia sľúbili za operáciu šteniatko. Vyberali sme tak, aby som si ho odviezla rovno po operácii domov, no keďže sa termín presunul, tak som na šteniatko čakala dlhšie. Volá sa Maggie, je to fenka border kólie. Je veľmi hyperaktívna a núti ma chodiť na prechádzky každý deň.😃

Nebolo to pre mňa ľahké obdobie, ale s podporou rodiny a kamarátov som zistila, že toho veľa zvládnem. Najviac som sa tešila na život bez korzetu a bez každodenného cvičenia, čo sa stalo realitou. Všetkým, čo ma podporovali, veľmi pekne ĎAKUJEM.