Ahoj, volám sa Matej Dobrík a tento rok som ukončil svoju desaťročnú kariéru mladého hasiča. A teraz som už druhý rok zaraďovaný do jednotky Zboru dobrovoľných hasičov v Prešove. Táto možnosť sa mi naskytla vďaka veliteľovi a jeho zástupcovi, ktorých som pred dvoma rokmi oslovil s tým, že by som raz tiež chcel byť v jednotke. Tento sen sa mi zatiaľ plní. Ako hovoril môj kolega: „ Hasičom sa musíš narodiť.“ Je to pravda. Poznám niekoľko ľudí, ktorí môžu byť zapálení pre požiarny šport ako taký, ale tí, ktorí nasadzujú svoje životy, aby zachránili tie naše, skrátka hasiči, tí z nich nikdy nebudú. Tento článok som sa pre vás rozhodol napísať na pokračovanie. V škole budem štyri roky a tak mám čas Vám opísať život hasiča.

Keď som tohto roku po prvýkrát prišiel do novej triedy, bolo to pre mňa veľmi hektické. Neubránil som sa však zábave, pre mňa tak typickej. Skrátka som si skontroloval, kde sú únikové východy, hasiace prístroje a ďalšie. Ale prišiel prvý štvrtok. Celý deň som bol dosť nervózny, pretože každý štvrtok dochádzam na cvičenie jednotky, kde sa venujeme našej technike, alebo výbave. Kontrolujeme všetko, aby sme boli pripravení na rýchly výjazd. Našťastie som cvičenie stihol a stres zo mňa náhle opadol.

V septembri sa mi ale stal úraz, ktorý som naozaj nečakal. Musel som čiastočne prerušiť svoje aktivity, z toho istého dôvodu som tiež prestúpil na druhý odbor, ale to už je iný príbeh. A ten vám poviem nabudúce.