Ako čerstvá študentka gymnázia bez účasti na spoločenskom živote som svoj voľný čas trávila najmä pozeraním melancholicky ladených filmov a čítaním ešte väčšmi melancholickej literatúry. Spomínam si, ako som čisto náhodne vyberala knihy z police v mestskej knižnici, a ak ma na vybratej knihe niečo zaujalo, naslepo som si ju vzala a prečítala. “Kniha spomedzi najmilších, čo v rôznych obdobiach ulahodili duši” - napísal sám pán velikán, Vladimir Nabokov, ktorého kniha s názvom na 6 písmen počínajúc L, pár rokov späť značne zmenila trajektóriu môjho života a oboznámila ma so skutočnou zmyselnosťou jazyka a vycibreným štýlom písania. Bola som presvedčená, že Nabokov vie rozpoznať kvalitu a dala som tomu záhadnému, mne dovtedy celkom neznámemu autorovi, ktorého meno by znelo exoticky hádam aj ruskému čitateľovi, šancu. Neverím na osud, veď vonkoncom všetky moje knižné výbery boli v tom období náhodné, ale kniha, ktorú som si v ono popoludnie odniesla domov, za tie roky nadobudla prívlastok “osudová”. Keď som Gazdanovov "Večer u Claire” čítala po štvrtýkrát, pristihla som sa, ako už spamäti viem presné znenie viet, ktoré budú nasledovať. Rozhodla som sa teda siahnuť po ďalších dielach autora, ktoré mi len potvrdili jeho nepopierateľný talent a cit pre slovo, rovnako ako právom nadobudnutý titul: “môj srdcový autor”. Kto je teda ten záhadný Gazdanov, s ktorým by som pravdepodobne bez štipky šťastia alebo onej náhodnej spleti udalostí, nikdy neprišla do kontaktu ?

Narodil sa v roku 1903 v Petrohrade ako Georgij Ivanovič Gazdanov. Jeho rodičia boli Oseti, pôvodom zo severného Kaukazu, a práve v osetskom prostredí dostal meno Gajto. Otec, ktorého povolanie viedlo rodinu z miesta na miesto, zomrel, keď mal 8 rokov. Počas revolúcie žil s matkou v Charkove, kde začal navštevovať gymnázium. Ako šestnásťročný sa dobrovoľne prihlásil do občianskej vojny, kde sa ako vojak v tankovom oddiele počas celého roka stretával s jej hrôzami. Neskôr sa mu podarilo utiecť do Konštantínopola a v bulharskom Šumene zložil maturitnú skúšku na tamojšom ruskom gymnáziu. V tejto dobe sa hlavným mestom ruskej emigrácie stal Paríž, kde našlo útočisko odhadom viac ako 50-tisíc Rusov. Keď sem ledva dvadsaťročný Gazdanov dorazil, na vlastnej koži pocítil tvrdú realitu emigrantskej existencie bez akýchkoľvek prostriedkov. Vystriedal širokú škálu povolaní a v čase, keď žiadnu prácu nezohnal, spával na lavičkách alebo v metre. Blýskať na lepšie časy sa začalo až v dobe, keď prešiel na klasické emigrantské povolanie - stal sa taxikárom. Jazdil v noci, čo mu poskytlo možnosť navštevovať Sorbonnu a to najhlavnejšie - písať.

Od roku 1926 sa v ruských exilových periodikách objavujú Gazdanovove literárne prvotiny. Mladý autor sa účastnil literárneho života, diskutoval v kluboch a krúžkoch. Zlom nastal vydaním jeho debutového románu “Večer u Claire”, o ktorom sa písalo vo všetkých emigrantských časopisoch a novinách. “Večer u Claire”  je vôbec prvý Gazdanovov román, ktorého vydanie sa datuje v roku 1929, v čase, kedy mal autor len 26 rokov. Mladý prozaik svojím dielom zaujal aj Maxima Gorkého, ktorý mu po prečítaní knihy poslal nadšený list, popisujúci jeho čitateľské dojmy. Gorkij prisudzoval Gazdanovovi veľký, svojrázny talent a chcel sa angažovať vo vydaní románu v Sovietskom zväze - to sa mu však nepodarilo. Narácia v diele je na rozhraní reality a sna, prítomnosti a spomienok. Hlavný protagonista Nikolaj, ktorý sa vyznačuje značne autobiografickými črtami, podáva čitateľovi akýsi vnútorný monológ, spojený s jeho vlastným podvedomím. Hľadá vlastné ja, uvedomujúc si, že v emigrácii, v niečom ešte viac vnútornej než vonkajšej, môže stratiť sám seba. Na to, aby „znovunájdený" vstúpil do budúcnosti s nejasnými črtami a predzvesťou prázdna, sa v cudzine medzi cudzincami obracia k minulosti, najmä k obdobiu, ktoré prežil so záhadnou a nepostihnuteľnou Francúzkou Claire, Nikolajovou stratenou láskou z mladosti, ktorej ostal verný aj napriek skutočnosti, že je už dávno vydatá. “Nemali by ste sa na mňa hnevať, Claire. Čakal som na stretnutie s vami 10 rokov.” Hľadajúc Claire blúdi v myšlienkach úzkymi uličkami vlastnej pamäti a vie, že prázdnotu možno zaplniť len smrťou, fyzickou či morálnou, no jedine smrťou - znie v oficiálnej anotácii diela. Román začína citátom od A.S. Puškina: “Svoj celý život žijem v predtuche skorého stretnutia s tebou”. Práve oná beznádejná a neutíchajúca láska je popredným motívom diela, ktoré je zároveň svedectvom o Ruskej občianskej vojne, ktorá na ňom zanechala nezmazateľné stopy. Gazdanov nikdy nezapieral svoj pôvod, píšuc s vedomosťou tradícií od Puškina až po Tolstého. V žilách mu prúdilo ono ruské hľadanie zmyslu života a jeho dielo je predchnuté všadeprítomnou magickou silou myšlienky na smrť. Len láska - jednota duchovného a zmyselného spojenia - môže odolať chladnému fatalizmu tohto vnímania sveta.

O rok neskôr vydal o čosi menej známe dielo „Čierne labute“, ktoré sleduje osudy ruských vysťahovalcov, pričom jadro príbehu tvorí tragický osud jedného z emigrantov, zápasiaceho nielen s vonkajšími okolnosťami, ale aj s prázdnotou vlastného bytia. Hlavná zápletka sa točí okolo Gazdanovovi najbližších a často sa opakujúcich tém - reflexie exilu, pocitov vykorenenia a hľadania vlastnej identity. Postavy sú často konfrontované so stratou – domova, lásky alebo viery vo vlastnú budúcnosť. Motív „čiernych labutí“ predstavuje symbol krásy a vznešenosti, súčasne však nesie temný podtón – predzvesť tragédie a nevyhnutnosti osudu. Téma smrti je v tejto poviedke výrazne prítomná a odráža autorovu fascináciu ontológiou smrti. Gazdanov skúma smrť ako vedomú voľbu a estetizuje ju prostredníctvom chladného kalkulu hlavného hrdinu. Týmto spôsobom odhaľuje existenciálnu povahu ľudského bytia a hľadanie zmyslu života v konfrontácii s nevyhnutnosťou smrti.  Dielo končí melancholicky, no zároveň poeticky, pričom posledné scény zdôrazňujú neúprosne plynúci čas a pominuteľnosť života. Gazdanov zámerne ponecháva niektoré otázky otvorené, čo umožňuje čitateľovi interpretovať príbeh na viacerých úrovniach. 

Na základe svojich prvých poviedok bol Gazdanov kritikmi opísaný ako jeden z najtalentovanejších spisovateľov, ktorí začali svoju kariéru v emigrácii. Napriek publikovaniu poviedok a románov, hmotná núdza ho aj naďalej nútila vykonávať povolanie taxikára. V rokoch 1947-1948 vychádzal jeho román “Prízrak Alexandra Wolfa” na pokračovanie v newyorskom časopise Novyj žurnal, objavujú sa aj prvé preklady do európskych jazykov. Naratívom v tomto diele je pohľad z ľudského vnútra, vonkajšie udalosti idú do ústrania. Román sa javí ako detektívka, avšak Gazdanovovi nebolo blízke verne sa riadiť zákonmi daného žánru. Namiesto akciou nabitých scén sme svedkami kontemplatívneho detektívneho príbehu duše. “Každá láska je pokus o zbrzdenie vlastného osudu, naivná ilúzia kratučkej nesmrteľnosti.” (ukážka z románu). Čaro a zmyselnosť jeho meditatívnych, rozklenutých vetných oblúkov je neprehliadnuteľná, ale akoby si autor neprial, aby boli príliš krásne, alebo aby nezostala jeho duša úplne nahá, zabraňuje, aby sme sa kúzlu syntaxe poddali úplne strohými, chladno byrokratickými vsuvkami. Uvažovať môžeme aj o paralelách napr. s Albertom Camusom, čo nie je myšlienka vôbec scestná, keďže cudzota exilu posilňovala existenciálne vnímanie sveta a základný prežitok absurdna bol tejto ruskej generácii dôverne známy.

“Jeho životná filozofia sa vyznačovala totálnou absenciou ilúzií - naša osobná účasť na veciach nie je dôležitá, vždy a všade nás sprevádza naša smrť, teda zastavenie vžitého rytmu, zvyčajne okamžite. Každý deň sa rodia desiatky jedných svetov a umierajú desiatky iných, a my týmito nepostrehnuteľnými kozmickými katastrofami len prechádzame a mylne sa domnievame, že onen zanedbateľný kúsoček sveta, ktorý vidíme, je akousi reprodukciou sveta vôbec.” 

“Ak v sebe máte zavýjajúcu a clivú odvahu, ktorá človeka núti žiť s otvorenými očami, tak predsa nemôžete byť šťastný! Ja si vôbec neviem predstaviť, že by ľudia, ktorých považujeme za tých naozaj najskvelejších, mohli byť šťastní. Shakespeare nemohol byť šťastný. A Michelangelo tiež nie.” 

(ukážka z románu "Prízrak Alexandra Wolfa")

Napriek pozitívnemu ohlasu, jeho sociálna situácia sa zmenila až v roku 1953, keď sa pripojil k Rádiu Liberty, kde až do svojej smrti, pod pseudonymom Georgij Čerkasov, moderoval program o ruskej literatúre. Po Gazdanovovej smrti sa okolo jeho mena pozvoľna rozhostilo ticho. Zásluhu na tom, že neupadol do zabudnutia, má predovšetkým László Dienes, ktorý spisovateľov archív preniesol na Harvardskú univerzitu.

Porovnávanie Gazdanova so spomínaným Nabokovom má dlhú tradíciu. Od raného úspechu Gazdanovovho debutu “Večer u Claire” boli obaja autori považovaní za najsľubnejších prozaikov mladej generácie a čitatelia viedli spory o tom, kto z nich je nadanejší a koho čaká úspešnejšia budúcnosť. Je známe, že sa obaja autori navzájom registrovali a prechovávali voči sebe sympatie. Avšak zatiaľ čo Nabokov postupne prešiel do angličtiny, vďaka čomu sa vymanil z okruhu ruského exilu a vstúpil do svetovej literatúry, Gazdanov zostal odkázaný na čitateľov 1.ruskej emigrácie, ktorých postupne ubúdalo.  V priebehu 30. rokov recenzií na Gazdanovova postupne ubúda, až napokon vymiznú úplne. Dôvodom nebolo len, už spomínané, rednutie ruských čitateľov; dnes sa zdá, že si dobová kritika s autorom, takpovediac, nevedela rady.

Gazdanov bol súčasťou mladej generácie, ktorá opustila Rusko počas študentských čias a práve v dobe svojej mladosti zažila na vlastnej koži hrôzy vojny, útek a s tým spojené nielen hľadanie svojho miesta vo svete, ale aj vlastnej identity. To sa stalo dominantnou črtou Gazdanovovej tvorby - akási melancholická dezilúzia, ktorej sa však darí neskĺznuť do patetickosti či prílišnej sentimentality. Ako jedna zo “stratených duší” trávil Gazdanov čas prečítaním svojich diel pri stretnutiach v lacných kaviarňach, kde sa rozhovory dotýkali Prousta, ale aj Joycea či Henryho Millera. Keď v roku 1935 zomrel 30-ročný Boris Poplavskij, excentrický vizionár v skupine, Gazdanov napísal nekrológ, z ktorého možno identifikovať náladu panujúcu medzi básnickou bohémou: písať o Poplavskom je “neľahké aj preto, že myšlienka na jeho smrť nám pripomína náš vlastný osud, nám, jeho priateľom a cechovým bratom, všetkým tým tak málo súčasným ľuďom, ktorí spisujú zbytočné básne a romány a ktorí nevedia prevádzkovať komerčné činnosti a rovnako tak nevedia dať do poriadku svoje záležitosti - sme spoločenstvo hĺbavcov a fantastov, pre ktorých na tejto zemi už skoro nie je miesto.” 2.svetová vojna zasadila ruskému Parížu smrteľnú ranu a mnohí z tých, ktorí zostali, prišli o život alebo okúsili najhlbšie dno biedy. “Prehliadaná” mladá generácia sa definitívne zmenila na “generáciu stratenú”.

Zo spisovateľov ruského Paríža môžeme o Gazdanovovi uvažovať ako o “najfrancúzskejšom”. Svedčí o tom jeho estetika, rovnako ako filozofia. Gazdanovovi sa v podstate podarilo - podobne ako Nabokovovi - vyjsť z ruského Paríža do európskej literárnej krajiny. Keďže však nezmenil svoj jazyk, nikto si tohto vykročenia akosi nevšimol.  V jeho štylisticky vycibrenej próze sa premietajú vplyvy súčasného existencializmu a znalosť moderných klasikov od Poea cez Dostojevského až po Prousta. Plným právom sa dnes Gazdanovovmu umeleckému dedičstvu dostáva vo svete čím ďalej viac pozornosti, a je najvyšší čas, aby prízrak Gajta Gazdanova konečne nadobudol reálnu podobu aj pre slovenských a českých čitateľov.