Nemohla som tomu uveriť. To bola jediná myšlienka v mojej hlave, ako som kľačala na špinavej vlhkej zemi jaskyne a hľadela na nehybnú Avu. Bola taká bledá, jej koža až priesvitná v kontraste so sýtou červenou okolo nej. Odmietala som tú červenú tekutinu pomenovať. Stala by sa tak príliš reálnou a tým aj to, že Ava je m... Zarazila som sa, kým sa to slovo mohlo v mojej mysli sformovať.

Pozrela som na rovnako otraseného Patrika. Jeho oči sa rozšírili hrôzou no nepozeral na mňa... ale za mňa. Pocítila som mrazenie, ako som kútikom oka zazrela tieň. Patrik sa nehýbal, nekričal, len bezmocne sedel. Naplnil ma hnev tak prudko a rýchlo, až sa mi na moment zatemnilo pred očami.

Ako sa opovažuje tam len tak ležať? Ako sa on opovažuje vzdať?! Ako som sa ja mohla dostať do takejto situácie?! Rukou som schmatla voľne ležiacu dýku, kde ju Patrik pustil a vyšvihla sa na nohy. Odmietala som sa triasť od strachu, i keď to by bola logická a aj rozumná reakcia pred netvorom, ktorému som čelila.

Tá vec pootočí tienistou hlavou, no to už skáčem vpred s hlavou hrdo zdvihnutou a rukou pevnou. Priamo v ústrety pulzujúcemu svetlu na jeho hrudi, kde by malo byť srdce. Jeho dymová postava sa zachveje, keď čierna dýka vkĺzne hlboko. Srdce mi bije až v krku, ako dúfam, že som zastavila to jeho. Nastalo ticho. Čas zastal. Neľudský vresk otrasie stenami jaskyne. Telo toho tvora sa rozbije, roztriešti na čierne plamene. Tá sila ma odsotí vzad. Dýka sa uvoľní a zareže mi do dlane. Vkĺznem do ťaživého bezvedomia. Všetko sčernie...

„Pokoj, slečna. Sadnite si, prosím," povie mi žena miernym hlasom.

„Vy to nechápete!" skríknem s rozhodenými rukami a odmietam si sadnúť späť. Steny malej sivej miestnosti na mňa začínajú tlačiť, dych sa mi zrýchľuje a okolie sa znepokojivo točí.

„Udreli ste si silno hlavu, slečna. Ako iste viete..."

„Samozrejme, že viem, že som si udrela hlavu. Na to nepotrebujem psychológa," vyprsknem podráždene, no sadnem si. Dlaňami si zakryjem oči a potlačím výkrik zúfalstva.

Toto je snáď zlý sen. Horšie než tá jaskyňa, o ktorej sa ma snažia presvedčiť, že bola len zlým snom. Absurdné.

Pred pár minútami - alebo to boli už hodiny? - som sa prebrala v tejto miestnosti. Môžem len predpokladať, že je ešte stále piatok. Ak teda od jaskyne neuplynulo viac dní. Pri mne stáli dvaja vyšetrovatelia a tvrdili, že nás troch našli doráňaných v lese. Teda mňa, Patrika a Avino telo, ktoré vraj nie je také mŕtve, ako sa zdalo. A teraz to najlepšie. Prečo sme s Patrikom každý vo svojej vyšetrovačke? Pokus o vraždu.

„Spýtam sa ešte raz, slečna Fairfieldová. Prečo ste chceli Avu Winchesterovú zabiť?"

„Tak naposledy. Ja," zámerne to zámeno zdôrazním, „som ju zabiť nechcela. A nechajte si, prosím pekne, tú vašu teóriu o halucinogénnych výparov z jazera."

Zatnem zuby a odvrátim sa od nich. Vyšetrovateľ aj psychologička vykročia k dverám.

„Ako myslite. Snáď bude váš komplic otvorenejší."

Zdvihnem hlavu a nechám ich na mojej tvári vidieť všetok ten jed, hnev a opovrhovanie, ktoré teraz cítim. Dvere sa zatvoria.

Vymažem si všetky emócie z tváre a upriem na nich prázdny pohľad. Tieto ich psychologické hry sa ma nedotknú. Nedovolím to. No predsa som zvedavý, čo ich privádza naspäť. Po tom, čo som im rozpovedal udalosti posledných troch dní a oni následne mňa obvinia z pokusu o vraždu, som už nepovedal ani slovo.

„Vaša verzia a verzia slečny Fairfieldovej sa dokonale zhodujú," povie mi vyšetrovateľ a zdôrazní slovo "dokonale" s neskrývanou nedôverou.

No nehovorte, pomyslím si sarkasticky, no nahlas nepoviem nič. Vraj nás našli v bezvedomí v lese, previezli na ošetrenie a zavreli sem.

Ava žije. To je asi jediná pozitívna vec z tohto celého cirkusu. Jedovaté, halucinogénne plyny z jazera nás vraj prinútili myslieť si, že Avu zabil nejaký netvor, keď sme to vlastne boli my. Že ako sme niesli jej telo k jazeru, naše svedomie malo výčitky a vytvorilo inú verziu udalostí. Chvíľu som tomu aj uveril. Nie tej vražde, samozrejme. Len tomu zvyšku.

No potom som sa pozrel na ľavé predlaktie. Ani oni nemali vysvetlenie pre tie vyškriabané písmená a to ma utvrdilo v tom, že to,čo sa stalo, bola naozaj pravda. Aj keď neuveriteľná.

„Mlčaním si to len zhoršujete."

„Hovorili ste s Avou?" Ignorujem jeho otázku a položím svoju - znovu. A on mi len zopakuje rovnakú odpoveď: „Je v kritickom stave. Jej výpoveď by bola aj tak neplatná, keďže utrpela traumu. A dôkazy hovoria jasne."

Áno, jasne proti nám. Svedkovia z tábora uviedli, ako sme sa hádali. Ako bola Ava celý deň roztržitá. Večer sa nám vyhýbala. Náš výkrik v noci, že ju musíme nájsť. Všetko nevinné veci, kým si „nezaujatý" vyšetrovateľ nedá dokopy „ako to naozaj bolo" v tú noc. Prečo sa toto deje práve nám? Čo je dnes za deň, že sa všetko stále zhoršuje?

Upriem na nich prázdny pohľad.

„Posledná šanca priznať sa," povie detektív Hudson obom podozrivým. Oddelene, samozrejme. Takú chybu by si spraviť nedovolil, hlavne pri takom citlivom prípade, ktorý mu môže priniesť povýšenie. To by bol krásny piatkový večer, pomyslel si.

„Pravdu som vám už povedal. Ave som neublížil," povedal mu Patrik.

„Ave by som nikdy neublížila. Koľkokrát vám to mám ešte zopakovať?" odpovedala mu Audrey.

„V tom prípade nemám inú možnosť. Patrik Reinhart a Audrey Fairfieldová, dňa trinásteho júla vás zatýkam za pokus o úmyselnú vraždu Avy Winchesterovej."