Minulé leto sa nás moji rodičia rozhodli prekvapiť a zobrali mňa, moju sestru Kristínu a brata Adama na dovolenku do Bosny a Hercegoviny. Po jazde, ktorá sa zdala, že trvá večnosť, sme dorazili do mesta s názvom Mostar. Zo začiatku mi to tu pripadalo veľmi nudné. Staré rozbité domy, dokonca mnoho z nich malo diery v stenách, no proste žiadna krása. Jediné čo sa mi páčilo bol malý trh s krásnymi starobylými obchodíkmi plnými suvenírov. Viedla k nim kamenná cesta lemovaná zopár reštauráciami, ale hlavne sme tu objavili cukráreň s najlepšou zmrzlinou na svete. Prechádzku sme ukončili na Starom moste, odkiaľ bol nádherný výhľad na široké okolie. Neskôr mi mama povedala o vojne, ktorá sprevádzala rozpad Juhoslávie - tak sa táto krajina volala predtým, a Mostar bolo miesto, kde sa viedli urputné boje. Vtedy som pochopil, že tie diery a praskliny na budovách, sú vlastne stopy po guľkách. Ešte dnes, keď si na to spomeniem, mám husiu kožu. Kúpili sme si zopár suvenírov a išli sa na neďaleký hotel vyspať. Nasledujúce ráno nás na raňajkách čakal krstný otec. V ten deň sme išli do vojenského tábora, kde nám krstný ukázal, ako žijú vojaci na misiách. Ďalší deň už prebiehal skutočne oddychovo. Išli sme do aquaparku. Tam bolo všetko: tobogány, divá rieka, masáže pre mamu a krstnú, ako aj reštaurácie na bočnej strane útesu, kde si rodičia vychutnali ich tradičné jedlo. Mne tam nechutilo. Stále som rozmýšľal, čo dobré varila babka. Jedine dezert to mohol zachrániť. Samozrejme, že sme si opäť dali moju obľúbenú zmrzlinu. Po pár príjemne strávených dňoch, sme sa vybrali na najjužnejší cíp krajiny. Neum je iba 10 kilometrová zátoka, ktorá patrí Bosne a Hercegovine. Toto už bola skutočná dovolenka. More, pláž, prechádzky po okolí pri západe slnka, či bláznenie sa na vodných skútroch. Každý si vychutnával oddych podľa seba. Ale všetko pekné sa musí niekedy skončiť, a tak aj my sme sa po dvoch týždňoch vrátili do našej všednej reality.