Milí čitatelia!

Keďže 27. januára bolo 75. výročie Dňa spomienky na obete holokaustu, rozhodla som sa spracovať článok o masovom vyvražďovaní najmä Židov nemeckými nacistami.

Najpočetnejšími obeťami holokaustu boli Židia, Rómovia, homosexuáli. Celkový počet obetí holokaustu sa odhaduje na 12 až 16 miliónov, z toho zhruba 6 miliónov Židov. Počas 2. svetovej vojny Nemecko niektoré krajiny okupovalo, iné si k sebe pripútavalo. Do okupovaných krajín boli posielaní nemeckí vojaci a tajná štátna služba (gestapo). Hitler budoval koncentračné tábory, najviac ich bolo v Poľsku. 30. januára 1933 sa Hitler stáva ríšskym kancelárom, vtedy Nemecko vstúpilo do dvanástich rokov temna. Prvý koncentračný tábor vznikol už na päťdesiaty deň Hitlerovej vlády. Ďalších šesť koncentračných táborov vzniklo v roku 1939. Situácia sa v táboroch mení až po vypuknutí vojny. Počet táborov sa mení na dvadsať a prudko vzrástol počet väzňov.

1940 - nacisti začali budovať zajatecký tábor Osvienčim

20. mája 1940 - prichádzajú prví väzni

október 1941 - začali budovať druhý tábor Brezinka (Birkenau)

Hoci Osvienčim tvorilo niekoľko táborov (Auschwitz 1, Auschwitz 2 - Birkenau, Auschwitz 3 - Monowize) a v každom z nich zomierali ľudia, predsa len bol v ich fungovaní nepatrný rozdiel. Auschwitz 3 bol pracovný tábor. Vyrábal sa tu kaučuk a kvapalné palivá. Išlo o strategický podnik počas druhej svetovej vojny. Na základe výkonu boli väzni odmenení. Tí, ktorí neboli práce schopní, boli posielaní priamo do plynovej komory. Okrem toho, že tu ľudia masovo chodili za prácou z Osvienčimu a Brezinky mali aj Monowize svoje vlastné cely. V približne 60 budovách bolo väznených asi 11 000 väzňov. Aj tento tábor zápasil so zlou hygienou a preplnenosťou. Zo všetkých troch táborov tu mali väzni asi najpriaznivejšie podmienky na život. Na rozdiel od Auschwitz 1 a Auschwitz 2 sa tu vo väčšine z miestností aj kúrilo. Tábor Osvienčim Auschwitz 1 bol spočiatku definovaný ako zajatecký tábor. Na starosť ho dostal kapitán SS Rudolf Höss, ktorý ale nemal potrebný materiál. Začal tak raziť teóriu „organizovania", v preklade však šlo o kradnutie. Jednoducho si z okolitých dedín vzal, čo potreboval. Za obeť tak padli domy mnohých Poliakov. Tehly, drevené laty a dokonca aj ostnatý plot, ktorý ukradol samotný Höss. Prví väzni, ktorých sem priviezli, boli Nemci. Šlo o zločincov a dokonca aj vrahov, z ktorých sa stali kápovia dozerajúci na poriadok. Boli to politickí väzni - učitelia, kňazi, študenti univerzít alebo jednoducho človek, ktorý ležal Nemcovi v žalúdku. Ich úlohou bolo postaviť si vlastné väzenie. Höss nechal na vstupnú bránu vyrobiť názov Arbeit Macht Frei (Práca oslobodzuje). Tento nápad dostal potom, ako si spomenul na vlastné uväznenie po konci prvej svetovej vojny, kde ho pri živote udržiavala len práca a dodávala mu nádej.  Toto heslo malo tiež slúžiť ako kamufláž. Mnohí uväznení tak pri svojom príchode vstupovali do tábora s myšlienkou, že tu nebude tak zle, veď budú len pracovať. Mimochodom, v roku 2009 tento kovový nápis ukradli neznámi páchatelia z brány bývalého koncentračného tábora. V priebehu niekoľkých dní zatkla poľská polícia 5 podozrivých, ktorí nápis odcudzili a plánovali predať, zrejme zberateľovi do zahraničia. Dnes tam visí už len jeho replika.

S príchodom prvých židovských väzňov začali nacisti riešiť nedostatok miesta v tábore. Kým však prišli s návrhom postaviť druhú časť tábora Brezinka, museli sa čo najefektívnejšie zbaviť zbytočných ľudí. Niekedy koncom augusta a začiatkom septembra, kedy bol Höss mimo tábora, prišiel jeho zástupca Fritz s novým nápadom využiť chemikáliu, ktorá sa v tábore využívala na hubenie hmyzu. Šlo o kryštalický kyanovodík cyklón B. Bol určený na zabíjanie vší. Experiment vykonal v dobre utesnených skladoch bloku 11. Výsledky referoval Hössovi a ten sa sám prišiel pozrieť na jedno z vraždení. Sklady ale nestačili a Nemci potrebovali niečo väčšie. Vybudovali tak prvú plynovú komoru na tomto území. Ako ale utajiť takéto masové vyvražďovanie? Museli ľudí, ktorí ani netušili, že idú na smrť, oklamať, aby nezavládol v tábore chaos. Keď sa začalo so selekciou pri prvých transportoch Židov, do plynu šli okamžite starí ľudia, deti a práceneschopní. Oznámili im, že musia prejsť dezinfekciou. Prikázali im vyzliecť sa donaha, uložiť si oblečenie a voviedli ich do plynovej komory. Zo sprchových hlavíc, ktoré nacisti namontovali na steny, aby svoj úskok dotiahli do dokonalosti, ale nevyšla ani kvapka vody. V skutočnosti do tejto miestnosti nikdy žiadna kanalizácia neviedla. Dvere sa za väzňami zavreli a do vrchných otvorov nasypali nacisti s plynovými maskami cyklón B. V miestnosti nastal krik, ľudia sa dusili a po pár minútach už bolo len ticho... Po 15 až 20 minútach otvorili komoru a zavraždeným obetiam ostrihali vlasy, vytiahli zlaté zuby...

Problémom tábora, do ktorého privážali tisíce Židov, bola nedostatočná kapacita. Postupne preto vybudovali ďalší komplex, vzdialený od zajateckého tábora len pár kilometrov. Tábor sa zmenil na vyhladzovací. Úlohou bolo hromadné vyvražďovanie prenasledovaných osôb nepohodlných pre nacistov. Neskôr pribudli štyri obrovské krematóriá. S počtom pecí, ktoré v nich boli, dokázali Nemci za deň zabiť 4 700 ľudí, teda 150-tisíc mesačne. Dnes po nich zostali len ruiny. S príchodom červenej armády chceli Nemci zahladiť stopy a vyhodili ich do vzduchu. Rovnaký osud čakal aj mnoho barakov v tábore. Tie, ktoré zostali, sú desivým svedectvom najväčších zverstiev.

Židia boli pre nacistov ako otravný hmyz, ktorého bolo potrebné sa zbaviť. Z ich pohľadu si nezaslúžili prepravu na úrovni. Tisíce ľudí zvážali do tábora vo vagónoch pre dobytok. Boli také preplnené, že sadnúť si alebo ľahnúť bolo nemožné. Postojačky v zime či horúčavách museli vydržať ľudia niekoľkodňovú cestu. O hlade, o smäde. Bez zastávky a možnosti ísť na toaletu. Náhradou za ňu boli vedrá a tí, ktorí sa k nim nedostali, vykonali potrebu na mieste, kde stáli. Mnohí Židia boli vyčerpaní a vyhladovaní už z geta, a tak cestu neprežili. Ich bezvládne telá končili v cieľovej zastávke na kope ako odpadky. Neboli to len starci, ale aj ženy a výnimkou neboli ani matky s novorodencami. Mamička, ktorá nemala prístup k vode a jedlu, stratila mlieko a nemohla tak nakŕmiť svoje dieťa, ktoré zomrelo.

Väzni boli ubytovaní v drevených barakoch. Na začiatku každého dnes môžete vidieť piecku. V žiadnej z nich sa v skutočnosti nikdy nekúrilo. Nemci predsa nechceli plytvať prostriedkami na Židov. Tí spávali na drevených pričniach. Spočiatku bolo v každom baraku 500 ľudí, neskôr 800 a údajne aj 1000. Tí všetci sa museli tlačiť na drevených tvrdých posteliach bez vankúšov, s tenkými prikrývkami. Baraky mali pod strechou otvory. Cez zimu to bolo pre väzňov obzvlášť náročné. Cez otvory snežilo a fúkalo dovnútra. Mnohí sa zobudili ráno zasnežení alebo sa nezobudili vôbec. Teplota bola v baraku nízka, ľudia sa zahriali len vlastným teplom. Otrasné podmienky boli v barakoch aj v lete. Otvory pod strechou na vetranie nestačili a počas horúčav sa ľudia dusili a tlačili vo vlastnej šťave a smrade. Jedlo väzni dostávali trikrát denne. Väzni sa uchýlili aj ku kanibalizmu, lebo hladovali. Napr. polievku na obed dostávali len z vody a zemiakových šupiek. Na raňajky mali "kávu" - mútnu vodu z nejakých bylín. Hygiena sa v tábore vykonávala ráno a večer. Väzni vstávali o štvrtej ráno, kápovia ich všetkých hnali do baraku, v ktorom sa nachádzalo veľké umývadlo a záchody. Na to, aby sa dali ako tak do poriadku mali len pár minút. Po celý čas na nich kričali kápovia a hnali ich obuškami. 

Tetovania vznikali veľmi brutálnym spôsobom. Za pomoci špeciálnych ihiel. Ihly boli vsúvané do násad a následne boli tieto ihly väzňovi vrazené do hrude alebo na ruku. Čísla boli nakoniec potreté tušom. Každý človek, ktorý prišiel do Auschwitzu, skončil so svojím menom. Prestal byť človekom pod menom. Bol len obyčajným číslom. Samotný proces tetovania bol veľmi bolestivý - nie každý väzeň ho prežil. Tieto ihly sa pritom na konci vojny spolu s inými nástrojmi stratili. Našli sa až  v roku 2014 a aj to nie v tábore Auschwitz ani v tábore Birkenau. Múzeu ich dal neznámy darca, ktorý ich našiel na ceste, po ktorej Nemci evakuovali väzňov z tábora Osvienčim pred prichádzajúcimi sovietskymi vojskami. Väzni aj esesáci v roku 1945 roku evakuovali tábor a utekali aj stovky strážcov. Počas tej evakuácie sa pravdepodobne tieto ihly stratili. Aj keď väzni umierali aj v iných nacistických táboroch, ten v Osvienčime je niečím odlišný, a to práve kvôli týmto tetovaniam. Auschwitz bol jediným nemeckým koncentračným táborom, kde sa takýmto spôsobom, tetovanými číslami, označovali väzni. Preživší ľudia sú dodnes označení týmto číslom a do dnešného dňa sa pozerajú na svoj osud cez ruku, na ktorej majú vytetované číslo.

Celkovo bolo z územia dnešného (nie vtedajšieho) Slovenska deportovaných do Osvienčimu 65 692 osôb. Podľa údajov repatriačných úradov sa z nich vrátilo v roku 1945 celkovo 348 osôb. Z územia vtedajšieho Slovenska boli deportácie vykonané v troch etapách. Prvé dve boli v roku 1942 a tretia po Slovenskom národnom povstaní.

Dnes sa pri vstupe do tábora ocitnete pri hrubom ostnatom plote. V súčasnosti bez elektrického prúdu, no v minulosti, keď sa niekto dostal k plotu, stačil iba 1 dotyk a bol mŕtvy. Dnes ho navštevuje veľa ľudí z takmer všetkých krajín sveta.

Prečo sa 27. januára spomína na obete holokaustu? No preto, lebo Červená armáda dňa 27. januára 1945 tábor oslobodila. Odvtedy prešlo už 75 rokov...