Milí čitatelia,

vo februári je príroda plná pohybu. Všetko sa pomaly začne prebúdzať po chladnej zime, ale príroda je ešte stále pokrytá snehom. Ako prvé sa na svetlo predierajú snežienky. Popri tokoch môžeme pozorovať druhy zimujúcich kačíc. Púčiky na stromoch prekypujú rastovou energiou. Každý z nás očakáva príchod jari.

Prečo kvitnú snežienky koncom zimy? Hovorí o tom jeden milý príbeh...

Keď bol svet ešte len krátko po svojom stvorení, nebol taký, ako ho poznáme dnes. Chýbala mu pestrosť. Kvety krásne voňali, no boli bezfarebné. Jedného dňa sa slniečko zadívalo na veľké kvety s čírym kolom uprostred a pomyslelo si: „Keby tie kvety boli žlté ako ja.“ Usmialo sa na ne a dalo im lúčom zo svojej žltej farby. Zemi prikázalo, aby im stred sfarbila dohneda. Kvety sa neskutočne tešili a odvtedy vždy vďačne pozerajú a usmievajú sa na slnko. Volajú sa slnečnice.

Ostatné kvety začali slnečniciam závidieť, a tak sa začali tiež zaujímať, kto by im dal trocha zo svojej farby. Fialka dostala farbu od tmavej večernej oblohy, preto rastie v tôni. Nezábudka dostala svoju modrastú farbu od bystriny, pri ktorej vďačne rastie dodnes. Ružu zafarbila krv majiteľa, ktorý sa nechtiac pichol na jej tŕni. Postupne sa všetkým kvetom dostala farba a svet bol pestrý a voňavý.

Prešiel rok a nastala zima. Všetky kvety sa netrpezlivo schovávali pred mrazom a očakávali príchod jari. Zrazu sa jeden nedočkavý kvietok predral na povrch. Bolo to zvláštne, veď bol ešte sneh. No najdivnejšie bolo, že tento kvietok nemal žiadnu farbu. Ako sa to mohlo stať? Veď všetky kvety už svoju farbu mali. Smutný kvietok sa rozplakal, keď sa snažil získať svoju farbu, každý ho odmietal. Kvietku nezostala žiadna farba. Napokon sa nad kvietkom zľutoval Sniežik. „Ja ti dám zo svojej farby, ale musíš mi sľúbiť, že budeš kvitnúť tak, aby som ešte prv než sa roztopím, uvidel tvoju krásu.“ Kvietok sľúbil, že bude kvitnúť tak, aby ho Sniežik uzrel. Tento kvietok prijal meno snežienka, kvitne vždy koncom zimy a vďačne hľadí na zem prikrytú snehom.