Jedného dňa sa moji rodičia rozhodli zmeniť prácu, a tak sme sa museli presťahovať do iného mesta. Bola som aj celkom rada, lebo som mala za sebou nie práve najlepšie obdobie. Začala som teda navštevovať novú školu. Nikoho som tu nepoznala. Všetko mi bolo také cudzie. Patrila som síce medzi zhovorčivých ľudí, ktorí nemajú problém komunikovať s cudzími, lenže problém bol v tom, že som nechcela spoznať nikoho. Nemala som na to náladu.

Bolo chladné ráno a ja, ako každý deň, som kráčala na električku. Veľmi som to tu ešte nepoznala, ale vedela som, kde sú železničné a autobusové stanice a kde sú potraviny. Ako som tak kráčala, začula som dievčenský smiech. Videla som skupinku ľudí, vo veku asi 15 - 16 rokov. Bolo mi to hneď jasné - ,,drsní" záškoláci. Cigaretka medzi prstami a alkohol v ruke. Prejav frajeriny, akože.... Nechcelo sa mi s nimi zapodievať, tak som pridala do kroku.

Jedno dievča z tej divnej bandičky si ma všimlo a zakričalo: ‚‚Hej ty, ty nová, poď tu! Pridaj sa k nám!" Dievčina si potiahla z cigarety a vydýchla dym.

Prišla som k nim a spýtala sa: ,,Potrebuješ niečo?"

,,Nechceš cigu?" začala sa smiať, akoby to bol nejaký vtip. ,,Nie." odpovedala som,

,,Si trápna, myslela som si, že bude s tebou väčšia zábava," nadvihlo plecia to "strašne vtipné" dievča a zase si potiahlo z cigarety.

Mala som chuť jej dať facku. Ako som sa otočila na odchod, začula som zase ten jej piskľavý smiech. Keby som sa neotočila, povedala by som jej svoje.

Nechcem už fajčiť. Túto kapitolu svojho života som už uzavrela. V mojej predošlej škole som sa tiež zaplietla s takou bandou záškolákov a tí ma tiež prehovárali, až kým som to neskúsila. Začala som byť závislá. Vyfajčila som možno 10 cigariet denne. Cigy nám zháňal kamarát, keďže mal dospelého súrodenca, ktorý mu ich kupoval. Myslela som si, aká som frajerka, že fajčím a dokážem sa opiť. Pitie alkoholu ma bavilo, až pokiaľ som sa jedného dňa neocitla v nemocnici. Otrava alkoholom. Môj organizmus ho už nevedel spracovať. Aj napriek tomu všetkému som neprestala. Bývalo mi síce veľmi zle, aj som odpadla, často som zvracala. Ale...tak to v našej partii chodilo...

S drogami som to až tak nepreháňala, ale ako som tieto tri veci kombinovala, nemohlo z toho vzísť nič dobré. Tento cyklus sa opakoval skoro rok. Akonáhle som prestala, moji parťáci sa so mnou prestala baviť. Už som pre nich nebola zaujímavá...

Ako som sa tak ponorila do myšlienok, ani som si nevšimla, že električka už prišla. Nastúpila som a našla si miesto. Vybrala som si sluchadlá, aby som zahnala myšlienky na svoju minulosť. Do odchodu električky zostávalo už len päť minút. Vtom do električky vstúpila tá ,,bandička drsných", ktorú som ráno videla. Ako si ma to uškriekané dievča všimlo, hneď sa jej rozšíril úsmev. Prisadla si ku mne a zase prehovorila: ,,Pozrime sa, naša maličká trápka." Mala som chuť jej dať ešte silnejšiu facku, než tú, čo som jej chcela dať ráno. Brnkala mi na nervy.

,,Čo chceš?" zavrčala som.

,,Ale, ale frajerka, nebuď nepríjemná." zasyčala na mňa.

,,Ak chceš byť ty frajerka, tak radšej pomáhaj ľudom, ktorí to potrebujú, uč sa, urč si nejaké ciele, rieš svoje problémy normálnym spôsobom, zabávaj sa! Toto nie je zábava. Zahrávaš sa so svojím zdravím! A, mimochodom, nič o mne nevieš. To, že som tvoju ,,milú" ponuku odmietla, neznamená, že neviem, o čo ide. Začala som fajčiť už dávno, lebo šlo o zábavu, ale prestala som, lebo už išlo o moje zdravie."

Dievča vstalo a s neutrálnym výrazom odišlo za svojimi takzvanými kamarátmi. V ten deň mi už dala konečne pokoj...