Z domova do Viedne

Celý mesiac August sme mali akčný. Spoznali sme nové krajiny, tradície a atrakcie. Ešte pred tým, než sme vyštartovali na super letecký maratón, absolvovali sme dnes veľmi frekventované slovo „očkovanie“. Bolo toho však viac, kedy nás šťastie opustilo. Čoskoro sa to dozviete...

Takže, kufre zbalené, už v aute hodené a ide sa - letisko Viedeň. Je naše najobľúbenejšie – vždy sa naň tešíme. Nabudení, keď odchádzame, no ešte viac, keď sa vraciame. Je takým naším symbolom domoviny - „domov je na dotyk ruky, už sme tu“. Dali sme to  - a to s krásnym poznaním, zážitkami a atrakciami.  Pripomínajú nám to už len fotografie...

Z Viedne do Helsínk 

Mesto sme videli len z lietadla, keď sme prestupovali. Ale viem, že je to hlavné mesto Fínska a videl som kopec ostrovčekov. Zhora to bola hotová nádhera.

Z Helsínk do Hong-Kongu

Po dlhom lete sme pristáli v Hong-Kongu. Keďže sme boli v tom istom hoteli ako pred rokom, pamätal som si veľa ulíc a miest. Mesto volajú aj výkladovou skriňou Ázie. Je symbolom blahobytu, úspechu a všetkého, čo ľudia dokážu. Fascinovalo ma tam lešenie pristavené k rozostavaným mrakodrapom. Prečo? Bolo to prírodné lešenie z bambusov. Odchádzali sme, ako sa povie, v hodine dvanástej, pretože deň po našom odlete tam došlo k protestom a letiská boli dosť zablokované.

Z Hong-Kongu do Sydney

Austrália, vždy ma tak veľmi lákala. Konečne! Popozeral som si veľa atrakcií a miest, no za štyri dni sme toho stihli viac než dosť. Navštívili sme Royal Garden, Operu, Bridge, Bondi Beach, plavili sme sa cez Circular Quay, Sydney Harbour National Park, Taronga Zoo, Manly Beach. Videl som aj živého „plyšového“ medvedíka koalu. Bol tak rozkošný, no tak lenivý, že vkuse spal. Koaly prespia až dvadsať hodín z dňa, kvôli tráveniu. Eukalyptus - jediné, čím sa živia, je ťažko stráviteľný, a tak sú vždy vyčerpané. Nepijú žiadnu vodu. Slovo koala podľa domorodého jazyka znamená, že nepije - preto sa tak nazýva. Boli sme len v hlavnom meste, ale v budúcnosti nezabudnem ani na kengury. A ideme ďalej...

Zo Sydney na Nový Zéland

Keďže sme mali časové obmedzenie na všetky destinácie, tu sme len prestupovali. No, ak by bola príležitosť, určite by som Nový Zéland navštívil, veď tu natáčali Pána Prsteňov. Tak, teraz sa presunieme do destinácii, v ktorých sme  strávili viac času a videli omnoho viac, s čím sa môžem podeliť.

Z Nového Zélandu na Tahiti

Tahiti – najväčší ostrov Francúzskej Polynézie. Hlavné mesto je Papete. Ostrov sa skladá z dvoch kruhových častí, stredom každej je sopečná hora. Strávili sme tam štyri dni. Sú tam krásne zelené vysoké hory, ktoré pokrýva dažďový prales a čierny piesok na plážach. Nuž došlo na časový posun. Každé ráno o 3:30 začali pod oknom  kikiríkať kohúty, a to tak intenzívne, že už sa spať nedalo. Doma 21:30, to už by som sa chystal spať, no tu, aj vďaka hlučným kohútikom, bolo treba vstávať. Darmo, delil nás 12-hodinový časový posun. "Preplesk" zľava, sprava. Každý by sa zobudil. Tie kohúty boli všade -  na záhrade, na ulici, na pláži, už len som čakal, kedy sa budú kúpať v bazéne. Na nálade nepridali ani  Moskytoes -  odporné bodavé komáre, s ktorými už som mal tú česť...  Zatiaľ asi najotravnejší hmyz. Ale aj tak som si nimi dovolenku pokaziť nenechal. Chodievali sme denne na pláž. V jeden deň to bol ale mamkin maratón. Zahliadla vo vode obrovskú raju, ktorá bola pred ňou. Obrovskú, tým myslím do tých osemdesiat centimetrov, ale mamina rýchlosť "úteku" z vody stála za to... Tak sa vyľakala. A tí lokálni, čo ju dokrmovali, sa pekne pobavili.

Z Tahiti na Mooreu

Patrí medzi najkrajšie ostrovy Francúzskej Polynézie. Osem ohromných horských vrchov sa tam dvíha z priezračnej lagúny. Nádherný kľudný ostrov, plný ananásových plantáži. A znova kohúty. Rodičia nás porovnávali - nie s kohútmi, ale s deťmi, ktoré niesli pod pazuchou kohúta. Na pláži sme videli viacero teenagerov, ktorí prišli s kohútom kvôli zápasom. Oni nie telefón, počítač,  ale akčné kohútie zápasy. Ja viem, ani jedno, ani druhé nie je správne, ale toto bolo niečo úplne iné. Taktiež sme prvýkrát zahliadli pohreb - doma na záhrade. Myslel som si, že to musí byť len na cintoríne... Ale, ideme si oddýchnuť.  Treba pokračovať ďalej.

Z Moorea na Bora Bora

Malý ostrov sopečného pôvodu v Tichom oceáne. Pláže sú bielučké, obmývané tyrkysovým morom s veľmi bohatým životom. Podľa môjho názoru raj na zemi. Krásny domček, z ktorého sa hodíte rovno do vody. Príroda, počasie – všetko ako vymodlené. Už len príchod vrtuľovým lietadlom bol zážitok. Voľným okom sa vrtuľa točí ako vodný mlyn, telefónom sem – tam zastane – ako sa jej zachce a potom pomaly ide alebo nie, to som mame ukazovať nemal. Nebudem rozširovať túto skúsenosť, pretože o telefón som vtedy prišiel. Tam sme si užili raje a veľké žraloky. Nie v zajatí, v ich domove. Ale ako návštevu nás prijali. Domorodci ich tak dokrmujú, že na nikoho nemajú chuť. Jedným, pre mňa trošku pochmúrnejším zážitkom bolo pozorovanie Pacifiku v tesnej blízkosti. Bolo to až strašidelné, keď sa tie vlny rozbíjali o pevninu, ale to som ešte nevedel, čo ukáže Veľkonočný ostrov.

Z Bora Bora na Veľkonočný ostrov

Rapa – Nui je hlavné mesto Hanga – Roa. Je jedným z najviac izolovaných miest na svete. Tu sme teda mali kopec zážitkov. Už po pristátí sa nás "ujal" emigračný úrad. Všetci sme poslušne čakali a oni prišli so sprejmi proti horúčke Dengue. A tu sa dostávame k tomu, že pokračovanie v našej ceste bolo podmienené očkovaním proti žltej zimnici a Dengue. Tak sme rýchlo pochytili rytmus okolitých ľudí a sprejom sme hádam zamenili aj kyslík v pľúcach:) Bolo ho cítiť všade...  Po príchode do hotela nám bolo povedané, že v tomto období sa báť nemusíme, ale že sú to bežné opatrenia. Prehliadka batožiny. No a znova sme pri mamke. Vzala si do vrecka piesok z Bora Bora, že suvenír do kúpeľne. No žiaden suvenír nebol. Ďalšie šťastie. Deň predtým si jeden taliansky pár chcel preniesť kopec piesku, ale skončilo to zle. Nám to našťastie len zobrali. Ak bude v budúcnosti nejaký archeologický prieskum, tak u nás by našli asi vzorky celej zeme. Ďalší bontón – prvýkrát na letisku volali naše priezvisko. Najprv sme sa tvárili, že to asi nie nás, veď tak skomolene povedané to bolo, že nie, to asi nebudeme my. No prišla druhá výzva, tak sme poslali mamu dobrovoľníčku. Vzali ju k batožinovému priestoru, kde bola druhá kontrola. Zistilo sa, že sprej na hmyz nesmie prevážať. Ale, čo už, tu nesmieme vodu, tu mušle, tu piesok, tu sprej ... Inak fascinujúce na Rapa – Nui boli velikánske vlny narážajúce na útesy. To naháňalo strach. Tiež divoké kone. No, ale hlavné sú tu sochy Moai, typické len pre tento ostrov. Tak, a odchádzame z ostrova, ktorý leží v zovretí oceánu ako taká  bodka vo vode.

Z Veľkonočného ostrova do Santiago de Chile

Santiago je najväčšie mesto Chilskej republiky. Domáci ho prezývajú „Chago“. Chile zasiahlo najväčšie zemetrasenie v histórií – 22.5.1960, ktoré spôsobilo obrovské tsunami - 25 metrové vlny. Malo magnitúdu 9,5 Richterovej stupnice. Energia, ktorú spôsobilo, sa dá prirovnať k sile  milióna atómových bômb.

Niečo krajšie. Hotely sú maximálne luxusné. A tak lacné. Majú perfektné služby. Keďže sme tam boli len dva dni, viac nemôžem napísať.

Zo Santiago de Chile do Rio de Janeiro

Rio de Janeiro prezývajú mestom Bohov. Len čo sme došli, tak sme sa aj rozišli, lebo tá masa ľudí nás nejako rozdelila. Bez signálu hľadať ihlu v kope sena. Trošku nervozity. Ale nakoniec sme sa pri tých ôsmich východoch  nejako našli. Nuž ale po tom lete, ktorý bol zatiaľ najhorší, aký som zažil, to bolo úplne v pohode. Let zo Santiaga bol nič, len turbulencia. Otec - strach v očiach a mama, keď videla, aký už má strach, tak asi len čakala "hop alebo trop". Hneď prvý deň sme šli pozrieť vyhliadku cukrovej homole, kde nás všade vôkol vítali malé otravné opičky. Potom sme šli na futbalový štadión Maracana, ktorý mal niekedy kapacitu až dvestotisíc miest. Nasledujúci deň nám počasie vyšlo, a tak sme šli na novodobý div sveta – Corcovado – socha Krista. Tak, to už nebolo len o výhľadoch, ale aj o tej atmosfére. Má výšku tridsaťosem metrov a majestátne dohliada na celé Rio. Tiež sme neobišli pláže Copa Cabana a Ipanema. Posledný deň sme mali výlet do favely, čo je druh nízkopríjmového neformálneho osídlenia v Brazílii. No tam to už bolo o niečom inom. Domáci nám priblížil, ako sa tam žije, akým spôsobom dostávajú obydlia, odkiaľ berú vodu, energiu. Batožinu nám zatiaľ strážila dcéra sprievodcu, pretože drogy sú tam naozaj veľkým problémom.

Chvalabohu, na letisko... Sme v poriadku. Prešli sme kontrolou a čakáme, kedy poletíme späť na náš kontinent.

Z Rio de Janeiro do Madridu

Pristáli sme a tešili sa, že cieľ našej cesty je na dosah ruky. Už len pár hodín a pristaneme vo Viedni. Boli sme tak vyčerpaní, že sme si len pozreli historické centrum mesta, dali obedík a presunuli sa späť na letisko.

Z Madridu do Viedne

Len zopakujem. To letisko pre nás znamená – už ste skoro doma. A tak aj bolo.

Takže jeden mesiac :

• 55 hodín strávených len v lietadle počas trinástich letov
• Obišli sme štyri kontinenty
• Dva oceány
• Prešli sme cca 50 000 kilometrov
• Navštívili trinásť destinácií

Bol to maratón, ale plný zážitkov, ktoré stáli za to.  Keby sa tak teraz dalo konečne niekam vycestovať... Ale ja verím, že je to len otázkou času...