Nemôžeš sa tam narodiť, nemôžeš tam zomrieť. Svalbard, po slovensky Špicbergy. Vybrali sme sa na súostrovie v Severnom ľadovom oceáne, ktoré patrí pod Nórske kráľovstvo. Takže zo zimy do väčšej zimy. Tentokrát sme leteli z Krakowa do Osla, tam rýchly prestup a odlet na 78. rovnobežku. Len čo sme sa dotkli pristávacej plochy, nastalo silné, prudké brzdenie. Koniec dráhy tam končí v ľadovom fjorde. A sme v najsevernejšom meste na svete. Vlastne všetko, čo v meste nájdete, je najsevernejšie. Či už je to banka , kostol, reštaurácia, pumpa, dokonca aj pivovar. Musím podotknúť , že vzhľadom na obmedzenú váhu batožiny, sme boli naobliekaní ako Eskimáci.

Ubytovali sme sa večer, no v tom čase tam slniečko nezapadá . Keď zapadne v októbri, nevychádza celé štyri mesiace až do marca. Ôsmeho marca tam oslavujú festival Slnka - Solfestuka. Miestni vítajú príchod svetla a koniec tmy. Polárne dni sú od apríla do augusta. Pri vstupe do hotela každého požiadajú prezuť sa. Zima nám však nebola, dostali sme teplé papuče. Zatiahli sme mohutné závesy a tešili sa na náš prvý výlet v nasledujúci deň. O tom, že tam žije mnohonásobne viac ľadových medveďov ako obyvateľov som sa dozvedel ešte doma. Tiež ma prekvapilo, že je tam dvakrát viac skútrov ako ľudí.. Ráno nás na recepcii čakal sprievodca. Boli sme malá skupinka, len ôsmi. Dostali sme komplet výstroj. Cítil som sa ako kozmonaut v skafandri. Tam človek mus ísť vybavený do arktických končín tak, ako sa patrí... 

Vodičské preukazy odkontrolované a mohli sme štartovať na adrenalínovú sedemdesiatštyri kilometrov dlhú jazdu na snežných skútroch. Jazdili sme drsnou, nehostinnou, no predsa krásnou a fascinujúcou prírodou. Úžasné prírodné divadlo, ktoré sa tu odohráva 365 dní v roku. Fjordy a ich strmé štíty tvoria scenériu zrejme najkrajších severských ostrovov vôbec. Urobili sme si krásku zastávku pri soboch. Neboli plaché, nevšímali si nás. Inak, stálymi obyvateľmi sú tu aj ľadové medvede, arktické líšky, tulene, polárne myši a soby. Poobede sme sa vracali späť do mestečka Longyearbyen. Celé je postavené na stĺpoch kvôli permafrostu, ktorý je hlboký od desať do štyridsať metrov. Stĺpy zabezpečujú stabilitu pri teplotných výkyvoch. Všetky potrubia a siete sú vedené po povrchu. V meste je zakázané zamykať si domy a autá. Čudoval som sa, ale vysvetlili nám, že to len pre prípad, keby sa do mesta dostal ľadový medveď, aby prenasledovaná osoba mala možnosť ukryť sa pred touto šelmou. Všetci miestni tam vlastnia loveckú pušku. Na Špicbergoch je tiež zakázané vlastniť domáce zviera - mačku. Je to kvôli množstvu špeciálnych druhov vtákov, ktoré sú veľmi vzácne, a preto ich nepriateľ, mačka, sa tam nedostane. Dopočuli sme sa, že jednu vyvolenú sa niekomu predsa len podarilo prepašovať. Že vraj žije v ruskom mestečku Barentsburg. Tak sme sa tam vybrali.

Výletná plavba do Barentsburgu trvala desať hodín. More bolo pokojné ako zrkadlo. Na lodi bolo príjemne, teplučko. Kvôli roztrúseným ľadovým kryhám sme sa plavili veľmi pomaly. Už som skoro zaspával, keď som započul zvuk akoby nejakého výstražného signálu. Loď úplne spomalila, skoro stála na mieste. „Vygúlil“ som oči, zbystril pozornosť, netušil som, čo sa deje...A to sa na neďalekých kryhách vyvaľovali či oddychovali obrovské mrože. Bol to úžasný zážitok, pretože toto som ešte nevidel. Taktiež pohľad na ľadovec, ku ktorému nás kapitán vzal, ako len najbližšie mohol, bol úžasný... Posádka nás prekvapila veľmi chutným obedom. Na jeho prípravu sme sa mohli aj pozerať. Vonku na terase nám grilovali lososy a iné ryby. Doplavili sme sa teda do Barentsburgu. V arktickom baníckom mestečku nás privítala milá sprievodkyňa. Je to druhé najväčšie mesto Špicbergov. Momentálne tam žije okolo 350 obyvateľov. Do centra sme si vyšľapali pekne do kopca po drevených schodoch. Všetko sme popozerali a vyfotili. Mačku sme tam však nestretli. Tak sme sa vrátili na loď a plavili späť do Longyearbyenu.

Teraz vám vysvetlím vetu, ktorou som príbeh začal. Nemôžeš sa tu narodiť...Budúce mamičky sú, totiž, v siedmom mesiaci tehotenstva prevážané na pevninu do Nórska, pretože v prípade komplikácií tam nie je dostatočne vybavená nemocnica. No hlavným dôvodom je problém s občianstvom. Hoci je Svalbard nórskym územím, žijú tam obyvatelia 46 národností, ktoré by si naň mohli nárokovať. Nemôžeš tu zomrieť... Smrť je na Špicbergoch zakázaná. Ich cintorín tam naplnil kapacitu už pred vyše 70 rokmi. Odvtedy sa tam nepochováva. Telá zosnulých sa kvôli extrémne mrazivým podmienkam a permafrostu nikdy nerozložia, a tak by spolu s nimi mohli prežiť aj nebezpečné vírusy. Miestni ich nazývajú zombíci.

Pomaly sa blížil posledný deň výletu a my sme neobišli múzeum a, samozrejme, semennú banku, ktorá umožňuje krajinám z celého sveta uskladniť a uchovať semená rastlín. Banka je zapustená do skaly 120m hlboko. Má kapacitu až 2,5 miliardy semienok. Sú uložené pri teplote -18° C a hoci by aj nastal výpadok prúdu, zostali by zmrazené počas dvoch storočí. Slovensko tam má uložené semená zo 138 druhov rastlín. Kratučký výlet dospel k svojmu ku koncu, ale všetko, čo som videl a zažil stálo za to.