ČO NA TO PSYCHOLOGIČKA..

Píšem ako detská psychologička s 36 ročnou praxou, ktorá celý život zasvätila deťom a rodinám odkázaným na pomoc, nechceným deťom umiestneným v detských domovoch, deťom s poruchami správania, žiakom s poruchami učenia a rodinám odkázaným na pomoc v rámci terénnej sociálnej práce. Zúčastňovala som sa rozhovorov v rozhlase, písala som články do odborných časopisov s cieľom podeliť sa o svoje skúsenosti, upozorniť na problémy. Aktuálne sa však ozývam zo zúfalstva. Vzhľadom na môj vek som žila a pracovala počas vládnutia rôznych garnitúr, aj v minulom režime. No dovolím si tvrdiť, že perspektíva detí a mládeže nikdy nebola tak ohrozená, ako teraz. Sledujem postupné oslabovanie osobnostnej štruktúry detí, ktoré sprevádza zrýchľujúce sa mentálne zrenie.

Pár rokov s obavami sledujem negatívne dôsledky integrácie a inkluzívneho vzdelávania. Široké zavádzanie výpočtovej techniky do vzdelávania taktiež prináša aj negatíva, ktoré brzdia primeraný rozvoj kognitívnych zručností a oslabujú funkčné schopnosti jednotlivých mozgových štruktúr. Najväčším zásahom do primeraného psychosociálneho rozvoja detí sa však stali „kovidové prázdniny“ detí. S rešpektom a zmiešanými pocitmi sme prijali v marci tzv. dištančné vzdelávanie, a hoci sme nemali žiadne skúsenosti, snažili sa odborníci od začiatku zodpovedne pristupovať k zmeneným povinnostiam. Deti, rodičia aj pedagógovia mali rozdielne podmienky vzhľadom na to, že chýbali počítače, primerané a jednotné programy, predovšetkým však metodika, usmernenie a kontrola. Postupne sa vyvinul nejednotný štýl „domácej výučby“ a to aj v rámci konkrétnych škôl, nakoľko jednotliví vyučujúci pracovali podľa vlastnej voľby (počet vyučovacích hodín, voľba PC programu, možnosť online vzdelávania verzus zasielanie úloh cez rôzne sociálne siete,...). Uvoľnili sme tak priestor pre subjektivizmus, chaotizmus, nepravideľnosť, komunikačný šum, ... a v neposlednom rade aj priestor na prezentáciu ľudských a odborných kvalít pedagógov aj rodičov.

Napriek tomu, že sa očakávala aj druhá vlna pandémie, nepoučili sme sa z následkov nepripraveného dištančného vzdelávania a strmhlav sme skočili do jeho pokračovania. Žiakov 2.stupňa ZŠ aj stredných škôl sme prakticky obrali o jeden kalendárny rok riadneho školského vzdelávania aj o podmienky primeraného psychosociálneho vývinu. Ich rodičia chodili do zamestnania a nemali šancu odsledovať čomu sa venujú ich ratolesti, ani poriadne skontrolovať ich výkony. Neboli vytvorené podmienky ani zo strany štátu ani zamestnávateľov k primeranému skráteniu pracovnej doby tak, aby rodičia získali priestor ku spolupráci so školou v podmienkach domáceho vzdelávania. Rozšírenie možností home office v tomto smere nebolo účinnou pomocou pre rodiča, ktorý bol doma prítomný „iba fyzicky“. Treba konštatovať, že mnohí rodičia ani neprejavili záujem o každodennú vzdelávaciu činnosť svojich detí, nekontrolovali ich aktivity ani plnenie školských povinností. Pasívne tolerovali viachodinové až celodenné zotrvávanie detí pod vplyvom sociálnych sietí. Ba ešte kritizovali školu, prečo a v akom množstve dáva domáce zadania, len aby sa nemuseli venovať svojim deťom. Zavreli sme deti medzi 4 steny, väčšina krúžkov prestala fungovať, jediným spoločníkom zostal mobil, jediným komunikačným médiom sa stali sociálne siete, najväčším dôverníkom Tik Tok, najspoľahlivejším zdrojom informácií Wikipédia (ktorá žiaľ nahradila vysvetlenie zo strany učiteľa či rodiča). Jediným priestorom na sebarializáciu zostali počítačové hry, bezobsažná komunikácia s kamarátmi, sledovanie lacno zábavného, často primitívneho obsahu príspevkov sietí. Deti, ktoré zostali osamotené v kovidovej karanténe si vytvorili vlastný sociálny svet, so svojimi pravidlami a hodnotami, medzi ktoré už nepatrí učenie, bohaté slovné vyjadrovanie sa (len symboly a skratky) podriadenosť pod autoritu rodiča či učiteľa, uvažovanie a riešenie problému, plánovanie denného programu ani budúcnosti.Deti zavrhli čítanie hodnotnej literatúry, vyhľadávanie zaujímavostí na internete sa stalo zbytočnosťou. Osvojili svojvoľné správanie, subjektívny pohľad na svet, stratili školské aj pracovné návyky.

Napriek tomu, že niektorým učiteľom sa podarilo perfektne zvládnuť novú výzvu, mnohí z nich prestali fungovať ako autorita najmä ak boli počítačovo menej zruční a osobnostne menej zdatní ako ich žiaci. Nechcem sa dotýkať poctivých pedagógov. Ale popri žiakoch aj oni doplácajú na ľahostajnosť a nezáujem niektorých svojich kolegov, ktorých riaditeľ nemôže prepustiť alebo inak riešiť, nakoľko ich nemá kým nahradiť. Takto sa škola a úroveň vyučovania dostáva do začarovaného kruhu. Akokoľvek sa snažíme ospravedlniť sťažené podmienky vyučovania, nemôžem sa povzniesť nad v mojej praxi zažité a veľkým počtom rodičov potvrdené negatívne skúsenosti:

• Je možné, že v 21. storočí učiteľ matematiky nemá na svojom počítači kameru a tak je znemožnený vzájomný vizuálny kontakt učiteľa so svojimi žiakmi, aj vizuálne znázornenie prednášanej látky?

• Ako k tomu príde učiteľ, aby odmietol vysvetliť látku len preto, lebo je zastupujúcim učiteľom, a nie je za to platený a to ešte aj otvorene povie žiakom?

• Je možné, že napriek všeobecnému nariadeniu jedna trieda týždenne absolvuje len 1 online hodinu?

• Je možné, že sú žiaci (podotýkam, nepochádzajú zo sociálne odkázaných rodín), ktorí 3 mesiace neodovzdávajú domáce úlohy, a nie sú za to ani negatívne hodnotení, kým iní žiaci absolvujú denne niekoľko online hodín, a niekoľko hodín ešte promptne vypracovávajú zadania, ktoré ale tiež nie sú vždy patrične ohodnotené? Kde je potom spravodlivosť?

• Je možné, že pedagóg nedokáže vopred naplánovať a oznámiť pevný rozvrh online hodín a nechá organizáciu na svojich žiakov?

• Je možné, že učiteľ si môže dovoliť vynechať naplánované učivo resp. nevysvetliť ho žiakom a odkáže ich na získanie informácií z internetu?

• Je možné, že v rozpore s uverejneným rozvrhom hodín niektorí pedagógovia svojvoľne zabezpečia len 10 minútové hodiny?

• Je možné, že prednášajúcim nevadí, keď žiaci svojvoľne vypnú kamery počas hodiny a venujú sa iným činnostiam?

• Je možné, že žiaci na druhom stupni často ani nedostávajú domáce úlohy?

• Prečo sú deti odkázané na svojich rodičov, aby im večer po celodennej práci ešte suplovali povinnosť učiteľa a vysvetľovali učebnú látku?

Tieto slabosti nemôžeme zdôvodňovať iba opatreniami pre koronavírus, ani nedokonalou technikou, nakoľko sú badateľné už dlhšiu dobu a posledná doba im zabezpečila živnú pôdu. Tu už nejde len o slabú odbornú pripravenosť pedagógov, ale najmä o ľudské zlyhanie. Zažívaná ľahostajnosť, nezáujem, nepripravenosť, nedôslednosť má za následok, že učitelia stratili svoju autoritu, prestali byť ťahúňom a pozitívnym vzorom pre deti, ktoré tak postupne strácajú ašpiráciu a záujem o nadobudnutie nových vedomostí. Deti sú demotivované, majú pocit, že nikomu na nich nezáleží. Ako typické nekoordinované, neusmernené, opustené deti potom vytvárajú si vlastné pravidlá, rozširujú hranice, pútajú pozornosť negatívnym hrdinstvom, vôľové vlastnosti sa im oslabujú, sebakontrola sa znižuje a z dôvodu absencie pravidelného režimu začína ich ovládať tiež chaos a ľahostajnosť. Na druhej strane sa posilňuje pôsobenie IKT technológie, čo deti privádza až do stavu závislosti.

Dennodenne riešim problém ťažkých hysterických záchvatov tínedžerov, ktorým rodič keď zo zúfalstva zoberie mobil, tak čelí ťažkému domácemu konfliktu, rôznym agresívnym reakciám, hrozbe úteku z domácnosti. Tieto prejavy už jednoznačne svedčia pre prítomnosť prejavov psychickej závislosti detí na mobiloch. Dospeli sme nechtiac do štádia, kedy si musíme uvedomiť, že digitálne výdobytky sú síce dobrým sluhom, ale zlým a veľmi nebezpečným pánom. Väčšina detí odmieta autoritu rodiča a pedagóga, odmieta pohybové aktivity a pomoc pri práci v domácnosti, stráca pracovné a školské návyky, nemá plány a ašpirácie, nedokáže plnohodnotne a veku primerane komunikovať, slohovať, písať, ocitne sa v značnej kríze hodnotovej orientácie, stráca dôveru v rodičoch, pre obmedzené sociálne kontakty sa uzatvára do svojho sveta. Kým v minulosti s týmito fenoménmi sme sa stretávali najmä v prípade nefunkčných rodín, aktuálne tieto obrovské výchovné ťažkosti sa týkajú aj inteligentných detí pochádzajúcich z funkčných rodín. Žiaľ tieto správy dostávam od mojich klientov - nešťastných rodičov z celého Slovenska.

O tom už ani nehovorím, že takto osobnostne oslabení tínedžeri sa ľahko stávajú obeťou kyberšikany, drogových partií, premývania mozgov cez sociálne site, sú ľahšie manipulovateľné k preberaniu moderných liberálnych spôsobov života, ktoré rúcajú tradičné spoločenské a morálne hodnoty. I keď obec rodičov aj škôl volajú o pomoc, signalizujú potrebu otvorenia škôl, znova sme zabudli na túto populáciu, ako najväčšiu zábezpeku tvorby ekonomických aj sociokultúrnych hodnôt budúcnosti, a uprednostnili sme otvorenie kostolov, kultúrnych a športových zariadení, špeciálnych škôl. Pýtam sa Vás všetkých:

• Sme pripravení odborne aj osobnostne následky kovidových prázdnin eliminovať a žiakov navrátiť do správnych koľají, alebo vychádzajúc z nových návrhov na reformu vzdelávania a školstva prispejeme ešte k väčšiemu chaosu a polarizácii spoločnosti, na znižovanie sociokultúrnej aj vzdelanostnej úrovne obyvateľstva?

• Prečo venujeme väčšiu pozornosť deťom z vybraných marginalizovaných skupín a zanedbávame „väčšinové deti“?

• Záleží nám na budúcnosti dnešnej generácie, alebo ich zanedbávanie je súčasťou globalizácie, kedy nám bude stačiť zlomok úspešných žiakov (najmä z 8 ročných gymnázií a cudzojazyčných súkromných škôl), ktorí sa môžu realizovať najmä na zahraničnom trhu práce?

• Na ostatných deťoch – na bežných základných školách nám už nebude záležať, postačí keď budú bez adekvátneho vzdelania len lacnou pracovnou silou pre vyspelé krajiny?

• Kde je naša národná hrdosť, či hrdosť národnostných menšín v našej republike; stratila sa vo viacrýchlostnej Európe?

• Prečo nemáme dostatok pedagógov, prečo nemôžu riaditelia (i keď by chceli) zabezpečiť vzdelávanie kvalitným personálom, kde sú absolventi pedagogických fakúlt ?

• Kedy si uvedomia rodičia, že matky strácajú svoj materinský inštinkt, rodičia strácajú svoje prirodzené rodičovské zručnosti, že už dlhodobo prevláda v ich hodnotovom systéme karierizmus, honba za peniazmi, materiálnym zabezpečením ?

• Je možné, že napriek globálne vyššej vzdelanostnej úrovni spoločnosti my dospelí sa necháme poslušne viesť, nerešpektujeme skúsenosti starších, názory odborníkov, nehľadáme konštruktívne riešenia, strácame úctu voči profesiám, a dovolíme, aby aj do základnej bunky spoločnosti – RODINY presiakli neduhy „modernej“ spoločnosti?

• Kedy si uvedomíme hodnotu výroku múdreho človeka, prof. Ivana Štúra, ktorý povedal: "Netreba veľmi vychovávať, treba pekne žiť, dieťa sa pridá.

Keď si sťažujem na vlastné deti, tak si vlastne sťažujem na to, ako som ich vychoval, ako som s nimi žil." Stáročia platí základná téza, že vychovávať majú rodičia, ale vzdelávať má škola. Zdravý sedliacky rozum hovorí, že nie ten lepší potiahne na svoju úroveň toho slabšieho, ale naopak, slabí stiahnu na svoju úroveň tých lepších. Platí to aj v školstve: Reťaz je taká silná, aký je jej najslabší článok. Bolo by žiadúce, aby sme my rodičia, odborníci aj štát a zákonodarcovia si uvedomili, že kým NAŠIM VŠETKOM budú peniaze, tak nám pred očami sa budú strácať ľudské kvality, pravé životné hodnoty, rodičia, pedagógovia, NAŠE DETI a tým aj naša BUDÚCNOSŤ.

Viera Gálová