Unavenými očami sledujem krajinu, pomaly ubiehajúcu za oknom. V slúchadlách mi hrá skladba 5 jazykov lásky, ale skoro ju nevnímam. Nejasne vidím žiaru hviezd nad vrcholkami stromov. S každým mrknutím zostávajú moje oči zatvorené o trochu dlhšie, môj dych sa spomaľuje, až nakoniec posledné, čo zazriem, je mesiac, presvecujúci cestu ako polnočné slnko. Napokon s výdychom zavriem oči, hlava mi skĺzne po skle a už len padám, ponáram sa do čiernoty nadchádzajúcich snov...

Pohľad sa mi rozjasní. Stojím na veľkej lúke zahalenej v červenkastom opare. V strede stojí chlapec a sleduje skazu pred sebou. Uvedomím si, že stromy sú sčerneté a tráva pokrytá červenými fľakmi, podozrivo pripomínajúcimi krv. Na okraji horí fialový oheň a iskry vyletujú z neho do výšky ako listy do neba, žiadajúce o pomoc. Celý les vyzeral, akoby ním prešla ohromná smršť.

„Bohovia Olympu!“ zašepkám zhrozene pri pohľade na tú pohromu.

Chlapec sa otočí a pozrie na mňa smutnými zelenými očami.

„Čo to...“ začnem. „Kto?“ hlesnem, neschopná pokračovať.

„Zaklínačov vyvolený naplno ukázal umenie vojny, ak sa to dá nazvať umením. Jeho túžba po moci viedla až k tomuto. Neveril daru lásky, a tak sa rozhodol zničiť právo na lásku všetkým bytostiam a už dovtedy dosť zaplátané srdce tohto lesa.“

A potom dodal: „Mimochodom, som Percy Jackson.“

Rozumela som slovám, čo hovorí, lenže ich význam mi unikal. Zaklínač? Vyvolený? Čo to má byť?

„To je zákon svorky. Mocnejší zvíťazí! Tak to platilo kedysi, tak to platí dnes,“ počula som vo svojej mysli. Prekvapene som si uvedomila, že ten hlas, ktorý som tak jasne vnímala, patril najväčšiemu z vlkov, ktorí sa práve vynorili z lesa.

„Ľudia,“ zavrčal druhý vlk, „znehodnotili Šinrin´joku nášho lesa len kvôli pýche a moci. A doplatili na to tak, ako hovorí Spev o Achillovi: Čím viac moci máš, tým viac jej chceš.“

„Šinrin´joku je čas strávený v lese pre šťastie a pocit pokoja,“ vysvetlil mi Percy.

Vedela som, že Achilles bol bojovník v starovekom Grécku, ktorý dostal dar alebo skôr darček, či prekliatie neporaziteľnosti, lenže spyšnel a zabili ho. To som sa dočítala pod obrázkom maľby Achilla v Herculaneu v knihe 101 vecí, ktoré som sa naučil na architektúre. Alebo v knihe Budúcnosť architektúry v 100 budovách? Už presne neviem. Ale viem, že inak normálni ľudia sa môžu zmeniť pod vplyvom sily na nepoznanie, tak ako Achilles.

„Prečo som tu?“ spýtala som sa vlkov a Percyho.

„Aby si pochopila život Adama. To on túto skazu spôsobil.A atómové návyky,“ odvetil veľký vlk. Pozrel na Percyho a ten pokračoval:

„Atómové návyky, to znamená, že ľudia postupne začali uprednostňovať silu pred stratégiou. Keď sa vojna nedá vyhrať diplomaciou, atómový útok zničí všetko. Niektorých ľudí by nezastavil ani meč Shannara, aby získali moc a pocit víťazstva.“

Zamyslela som sa. Môjmu snovému ja to išlo ťažko, ale spomenula som si, kde v skutočnosti som. V aute na ceste na drezúrnu súťaž. Mohli by vravieť o Audrey?

„Hovoríte teda, že si mám veriť a jazdiť naplno, aj keď je to zbytočné, lebo Audrey podplatí porotcov?“

Prikývli.

„Nevzdávaj sa. Na všetky nedokončené príbehy čaká koniec, je len na nás, či šťastný alebo nie. Všetko máme vo svojich rukách a niekedy sa môžu stať aj zázraky padlých svätých a my dokážeme vlastnými silami zvrátiť nepriazeň osudu...

Vtom sa lúka rozostrila a zrazu stojím v ohromnej knižnici. V jagavo bielych policiach som zazrela moje obľúbené tituly z detstva, ktoré hovoria o odvahe a osude: Harry Potter a Tajomná komnata, Harry Potter a Väzeň z Azkabanu. Mali mi niečo pripomenúť? Alebo ma podporiť?

„Niečo si želaj,“ ozve sa hlas spoza mňa. Za mnou stojí sebavedomá žena s blond vlasmi a hľadí na mňa. Uvedomím si, že to je Tris z knihy Divergencia. Niečo si priať? Zrazu sa okolo mňa zniesla biela hmla.

„Rýchlo!“ naliehala Tris a pomaly sa strácala.

„Želám si ukázať všetkým na turnaji, že sa nevzdám a vyhrám,“ poviem napokon a hmla zhustne. Začujem slabý hlas volajúci moje meno...

„Vika? Vika! Zobuď sa. Už sme skoro tam.“

Otvorím oči. Oslepí ma jasná žiara slnka. Vyzriem z okna. V diaľke sa lesknú vily na Slavíne ako papierové mestá a ja si uvedomím, že noc vystriedal deň a o chvíľu je súťaž. Na sedadle vedľa mňa sedí Leila a sleduje ma.

Vyspala si sa? Pripravená súťažiť?“ spýtala sa s úsmevom a zaklapla „Nové príbehy z Avonlea,“ ktoré čítala cestou. Zívnem a úsmev jej opätujem.

O dve hodiny stojím vedľa mojej kobylky Clarisse pred jazdiarňou a čakám na svoj čas. Vrie vo mne adrenalín, zmiešaný s očakávaním. Vyskočím do sedla a vkročíme dnu. Cítim sa ako v sklenenej izbe, ako v nejakom „labáku“, kde ma všetci pozorujú. Všetky tie pohľady by ma mali znervózňovať, lenže už chápem, ako veci fungujú. Aj malé ženy môžu urobiť veľké veci...

Pohladím Clarisse po krku, žiarivo sa usmejem a vydáme sa v ústrety úspechu. Nejdeme len vyhrať, ideme si to užiť!