Vdychujem čerstvý horský vzduch. Upriameným pohľadom hľadím na prekrásnu scenériu.

            Na nebi sa ukazuje slnko v zlatožltom šate a usmieva sa od ucha k uchu, ale už nie je usmiate tak ako po iné ročné obdobia. Bledomodrá obloha sa podobá na nebeský plášť, oblaky vyzerajú ako malé huňaté ovečky bez jedinej špinky na svojej bielučko páperovej vlne. Z neba zlietajú veľké parádnice - vločky, majú nasadené baletné sukničky ušité z najjemnejšieho priam pavúčieho hodvábu obšívané bielo-striebornými niťami a obsypané trblietajúcimi kryštálikmi.

            Vietor im hrá veternú melódiu a udáva rytmus. A ony tancujú, tancujú a svojím tancom okúzľujú pozemských pozorovateľov. Ich nádherné nebeské predstavenie je dokonalo zohraté. Najskôr na scénu prichádzajú vločky-sólistky a postupne sa pridávajú ostatné vločky. Predstavenie z nebeských výšin ukončia poslednou pózou na zemi, ostanú stáť a vďaka ním sa krajina premení na jednu čarovnú rozprávku.

            Pohľadom skĺznem na týmito tanečnicami obsypané ihličnaté stromy a do vzduchu sa mi primieša rozvoniavajúce ihličie. Koruny listnatých stromov otvárajú svoju náruč pre tie parádnice z výšin.

              Preteká tadiaľ kľukatá rieka, kým nenarazí na strmý svah. V popredí strmého svahu sa škerí zurčiaci vodopád ešte do nie celkom zamrznutého jazera. Priezračne čistá voda pôsobí tak neskutočne upokojujúco. Vodopád má po svojich stranách kamene oprášené kvapkami vody. Niektoré uzučké miesta medzi kameňmi lemujú krásne lesknúce sa malé cencúliky.

                Do tohto údolia práve zablúdila sýkorka odetá do pochmúrnych šiat, ale napriek tomu si elegantne sadla obďaleč mňa na jednu z tých lavičiek, ktorá so svojimi sestrami obkolesovala jazero. Aj keď krajina je ponorená do pokojného zimného spánku, môžeme spozorovať alebo začuť jeleňa, srnku, vidieť prebehnúť zajaca v elegantnom fraku a počuť prenikavý výskot detí.

                 Jednoducho aj v zime treba vnímať krajinu všetkými piatimi zmyslami. Zimná krajina je tak MAGICKÁ!