Chvíle pokoja

Každý deň si sadám na to isté miesto, ku svojmu stolu v izbe, na stoličku pri okne. Každý deň z neho vidím to isté, pre mňa pochmúrne, miesto na ulici. Ale teraz mi ten pohľad niečo skrášľuje. Sneh, ktorý nám možno pomaly zmizne ako každú zimu.

Ale dnes na to myslieť nechcem. Chcem sa len dívať na tie maličké blyšťavé vločky, ktoré tvoria biely závoj všade naokolo. Čakám, kedy príde noc, vonku nebude ani jednej živej duše a lampy budú ticho svietiť. Odraz z nich na biely závoj bude ligotavý, ako keby to boli milióny drobných kryštálov, ktoré len tak z ničoho nič spadli z oblohy. V mojej izbe nastane ticho a tma. Stačí sa zbaviť poslednej veci, ktorá mi bráni na pohľad studeného pokoja, a to žalúzií. Všetci spia, len ja som fascinovaná niečím, čo berieme ako samozrejmosť. Je to zvláštne, pretože zimu nemám rada, ale zo žiadneho iného ročného obdobia, z obyčajného pohľadu von, nemám pokoj na duši.

Zima nie je len o Vianociach. Na chvíľu na ne zabudnime. Tvárme sa, že nie sú a len si užime moment ticha a tmy s neobyčajne obyčajným pohľadom z okna. Na malý moment sa môžem cítiť voľne. Stačí len zatvoriť oči a predstavovať si, ako utekám von do tej prázdnej ulice a len dýcham zhlboka ten chladný vzduch, z ktorého sa mi začervená nos a líca. Zastavím sa a pozerám sa na oblohu plných malých bodiek. Moja myseľ zastala, zatiaľ čo do nej koluje nával serotinínu z takejto maličkosti. Z maličkej krásy nasnežených trblietok. V tomto momente nepotrebujem nikoho. V tomto momente si tu samotu užívam, ako najviac viem. Zabúdam na problémy a škaredosť sveta, aj na krátky čas, ale aj to je ako dar.

Nie je tá zima niekedy oslobodzujúca? Ani si to neuvedomuješ, že vďaka nej si začneš vážiť a ospevovať teplo miest, do ktorých vojdeš z toho chladu vonkajšieho sveta.