Bledé ranné slnečné lúče presvitali pomedzi hrubé záclony, jemne tancujúc na okne vlaku, ktorý melodickým rytmom prechádzal do neznámych diaľav. Toto okno slúži ako akýsi rám, ktorý oddeľuje, ale zároveň aj ponára do pútavého sveta za ním.

Na začiatku cesty je hustý mestský ruch, budovy a asfalt - ako betónová džungľa, ktorá splýva do jedného šedého obrazu. Železničné stanice sa míňajú ako záblesky z minulosti, tváre neznámych ľudí ako zázraky, ktoré vlak nedokáže zastaviť. Domčeky, objavujúce sa na horizonte, sprevádzajú výhľady dýchajúce pokojom prírody. Nekonečná krajina hrá symfóniou farieb. Modrá obloha sa rozprestiera ako plátno Monetovej maľby, kde každý biely nadýchaný obláčik je ako vytvorený ťahom štetca. Ich tiene padajú na zlatú rieku pšenice, ktorá sa vlní v rytme vetra. V diaľke sa tiahne horizont, kde zrnká obilia nahrádzajú staré stromy. Tichí strážcovia dávajú pozor na lúky a polia pod nimi. Svetlo presvitá cez husté smaragdové lístie lesa; odráža sa na machoch a lišajníkoch, ktoré pokrývajú všetky kmene.

Život mesta, pokoj prírody a myšlienky sa zlievajú do jedného prchavého okamihu, ktorý človeka núti sa zastaviť a pozorovať, ako krajina tichým šepotom rozpráva svoj príbeh. Divadlo za oknom vlaku je každý deň rovnaké a zároveň iné, keď scenéria, viditeľná len na malú chvíľku, mizne v hlbokej hmle.