Danka išla na prechádzku so svojím psom Maxom. Aby jej bolo veselšie, zavolala si aj kamarátku Janku. Vyšla jej naproti a už z diaľky na seba kričali: „Čau!“, „Ahoj!“

Na prechádzke sa zarozprávali, keď tu zrazu Max niečo zacítil a rozbehol sa tým smerom. Danka ho neudržala a vôdzka jej vykĺzla z ruky. Dievčatá utekali za ním, ale pes sa im stratil z dohľadu. Hľadali ho všade. Volali, ale márne. Už sa začalo stmievať, a Maxa stále nikde. Unavené sa zastavili a lapali po dychu. Zrazu začuli z lesa. ,,Hav, hav!“. Taký hlas má iba Dankin havkáč. Rýchlo sa rozbehli za zvukom. ,,Aha, tam je, na začiatku lesa!“ potešila Janka kamarátku. Keď prišli na miesto, počuli: „Prásk, klop.“ Neďaleko nich sa popásal diviak.

Dievčatá ostali ticho stáť. Srdce im divo búchalo, bum, bum, bum, bum. Janka povedala Danke: ,,Psst, ani sa nepohni! Tá ozruta si nás nevšimla.“ To bolo ale šťastie! Vyplašený psík so stiahnutým chvostom im bežal naproti. ,,Haha, aký hrdina!“, kamarátkam nedalo, aby sa na ňom nebavili. Všetci boli našťastie v poriadku a to, čo robil Max v lese, kým ho hľadali, vie len on sám.