Bolo skoré ráno, jednoduché a nudné, jednoducho normálne. Ako veľmi by som si želala, ak by sa aspoň raz stalo niečo inak, ako je zvykom. Nechcela by som žiadne extrémy, ako napríklad vojnu alebo tak, ale nebolo by zlé, keby sa mi raz za čas nejaký ten deň aj niečím spestril . Neuškodilo by, keby som sa náhodou dostala aspoň na deň do sveta Harryho Pottera, pár zázrakov by mi život určite spestrilo. Potrebovala by som to, pretože občas sa naozaj cítim ako väzeň uzavretý v telíčku malej ženy. Akoby sa s tým nič nedalo urobiť... Avšak niekedy stačí aj štvrť sekundy na to, aby sa nám zmenil pohľad na život.

Cestovala som autom do práce a na zlepšenie tohto nudného rána som si spievala pesničky od Adama Ďuricu. Mnoho ľudí ma odsudzuje za môj hudobný vkus, akoby bol niekde písaný zákon, že má každý právo každého odsudzovať, ale čo už. Takto v dnešnej dobe veci jednoducho fungujú. Ale späť k príbehu.

Okolo mňa prechádzalo mnoho áut a mohla som len dúfať, že ten môj hrôzostrašný spev cez moje sklenené okná nikto nepočul. Po chvíľke sa doprava okolo mňa trošku zmiernila a na ceste bolo len pár áut, ktoré išli hneď za mnou. Pokračovala som pokojne v ceste, keď do mňa z ničoho nič niečo narazilo. Nepamätám si z toho moc, posledné, čo viem, je, že som sa v mojom aute kotúľala dolu smerom od cesty...

Prebudila som sa s obrovskou migrénou. Najskôr som ani nedokázala otvoriť oči, no po chvíľke som si povedala, že by som sa mala aspoň pokúsiť vstať. Najskôr som sa pomaly posadila, utrela si oči a opatrne som ich otvorila. Chvíľku mi trvalo, kým som svoj obraz zaostrila, ale keď sa tak stalo, uvidela som okolo seba len trávu a kvety. Postavila som sa, aby som sa porozhliadla, no zistila som len to, že som stála uprostred malej lúky obkolesenej stromami. Potom som si však uvedomila, že som z cesty spadla v aute, ktoré som nikde navôkol nevidela. Ani kúsok z lúky, ani jeden strom, nič nevyzeralo poškodene. Bolo to, akoby som len zletela z neba presne na toto miesto.

Začala som kráčať k stromom, dúfajúc, že nájdem nejakú tajomnú komnatu uprostred lesa. Alebo aspoň svoje auto. Ako som kráčala ďalej, začula som niečo, čo mi veľmi pripomínalo zvuk vodopádu. Rozutekala som sa za zvukom, pretože za vodu by som v tom momente utrhla aj päť jazykov, ak by som musela. Ani nie o päť minút som našla ozajstný vodopád. Bol to ako dar z neba - len a len pre mňa. Bola som taká neuveriteľne smädná, že som ani nerozmýšľala nad tým, či je tá voda pitná. Nabrala som si z nej do rúk a rýchlo ju vypila. Následne som si sadla na breh a až potom som si začala všímať okolie. Popadané modré listy - nechápala som, prečo nie sú zelené, keďže padali zo zelených stromov, no potom som si všimla ešte čudnejšiu vec. Vodopád, o ktorom som rozprávala, sa vznášal nad riekou, presne v jej strede. O nič sa neopieral, tiekol zo vzduchu. Po tomto som zostala naozaj zmätená, ale keď som sa pozrela na celý obraz dokopy, naozaj to vyzeralo ako vytrhnuté z nejakého nedokončeného fantasy umenia. Nevedela som sa rozhodnúť, či sa bojím, alebo som z toľkej krásy bez slov. Pomaly som si nabrala viac z vody, a keď som sa napila, pár metrov pred sebou som zbadala čierny obrys. Nedokázala som si vybaviť, čo to bolo, alebo kto to bol, pretože sa už stmievalo. Tak som sa rozhodla to zistiť.

Čím viac som sa približovala, tým silnejšie mi bilo srdce. No keď som sa dostala do dostatočnej blízkosti, zistila som, že na mňa pozerá kôň. Bol čisto biely ako obláčik. Ani kúsok z neho nebol špinavý, čo by som od divokých koňov normálne čakala. Rozhodla som sa priblížiť viac. No keď som spravila ešte krok, ľahol si na zem a zavrel oči. Akoby čakal, kým si k nemu prisadnem. A tak som aj spravila. Sadla som si na kolená a začala ho hladkať. Po chvíľke však otvoril oči a otočil sa tak, aby som mu videla priamo do nich. Nedokázala som ale veriť tomu, čo som videla. Mal krikľavo modré oči. Svietili neuveriteľne silno, až som mala pocit, že ma oslepia. Po pár sekundách sa postavil a začal hľadieť na oblohu.

Vtom sa z ničoho nič strhla veterná smršť. Nechápala som, čo sa stalo a pokým som nad tým rozmýšľala, kôň ma nabral na chrbát a hlasito zaerdžal. Silno som sa prichytila jeho hrivy, aby som nespadla. Rozbehol sa a tesne pri konci brehu vyskočil. Myslela som, že spadneme do vody, tak som len rýchlo zatvorila oči a modlila sa. No vtom som si uvedomila, že skáčeme stále viac a viac. V tom momente som bola zmätená tak, ako nikdy predtým, ale na moje počudovanie, vôbec som necítila strach. Len voľnosť. Pozrela som sa dolu, chcela som zistiť, či je niečo pod nami alebo už naozaj bláznim. No keď som sklonila zrak, videla som rovnakú modrú, ako boli jeho oči. Lenže tentokrát ju mal po celom tele a svietila oveľa silnejšie. Táto modrá ma už však dokázala oslepiť...

Znovu som pocítila bolesť hlavy, no oveľa silnejšiu ako predtým. Po chvíľke som si uvedomila, že som v nemocnici a pravdepodobne som bola po operácii. Takže áno, bol to všetko len a len sen. Ale odvtedy je modrý kôň mojim strážnym anjelom. Neviem, ako to dokázal za taký krátky čas, aký sme spolu boli. Ale bez neho a sna, do ktorého ma dostal, by som nikdy nedokázala prežiť tú nehodu. Pretože viem, že do života ma vrátil on.