Pri jazere žili kačka a diviak. Vyrastali spolu od malička. Stali sa z nich kamaráti.

Jedného zimného dňa chcel diviak dobehnúť kačku a povedal jej, že si na zimu ukryl krásne žltučké kukuričky.

„Rád sa s nimi s tebou podelím,“ zaliečal sa diviak. „No musíš si ich sama vyhrabať.“

Kačka pritakala a nasledovala diviaka k jeho skrýši. Zobákom sa jej nedarilo vyhrabať zo zamrznutej zeme ani jednu kukuricu.

Diviak sa len uškŕňal. Keď nevládzeš, kukurička je moja!

Kačka sa tak napajedila, až sa jej našuchorilo všetko perie na tele.

„Ja ťa, diviak, pozývam na chutnučké riasy do mojej skrýše.“

Nenažraný diviak vyštartoval hneď za kačkou až k zamrznutému jazeru. Kačka ladne prešla po ľade a v strede vkĺzla do vody. Ponorila sa a o chvíľočku vylovila zelené riasy.

Diviak sa rozbehol po ľade. Pod jeho váhou sa ľad hneď prelomil. Diviak skončil v ľadovej vode. Kačka mu hneď priletela na pomoc, pritiahla ho k brehu. Zmrznutý a vysilený diviak doplatil na svoje chyby.

Poučenie: Kto druhému jamu kope, sám do nej spadne.