Kniha? Ako môže niekoho zaujať kniha? Sú to len náhodné písmenká, bludy bláznivých autorov. Čierne čiary na bielom papieri. Je predsa absurdné stráviť hodiny čítaním knihy. Je to jednoducho strata času. Existujú predsa dôležitejšie veci.

No predsa ich čítam. Je to skrátka najlepší únik pred realitou. Keď mám zlú náladu čítam. Vo chvíli keď očami prechádzam písmenká kníh premýšľam len nad tým. V tú chvíľu je to akoby neexistovalo nič iné iba kniha a moja fantázia.

Vtedy premýšľam len nad tým či tá postava prežije, či sa nejaká postava pridá a tak. Odpovede sa ale vždy dozviem až na konci. No, keď som na konci som šťastná, že viem ako všetko skončí a čo všetko sa tam stalo, no zároveň cítim vždy aj taký zvláštny pocit. Som vtedy aj smutná, lebo aj keď si tú knihu budem čítať druhý, tretí aj ôsmy krát už to nebude rovnaké. Už ma neprekvapí keď sa udeje niečo nečakané. Ale to vlastne nevadí,lebo je tu potom ešte veľa ďalších kníh, ktoré čakajú len na prečítanie.