Spočiatku to bol pekný večer. S ľuďmi, s ktorými sme dlho neboli viac v kontakte ako „Ahoj“ na intráckych chodbách sme sa konečne stretli. Hudba, tanec, smiech. To všetko je tak prirodzené. Sme mladosť, sme na strednej škole, sme študenti a priatelia. No i pri tejto dokonalosti a prirodzenosti sa aj tak stala vec, ktorá zasiahla nás všetkých – presný opak – nenávisť. Pri tónoch hudby a osvetlení lámp sa odrazu medzi nás dostali bolestivé údery. Skočil medzi nás a bez slova zaútočil. Prečo? Sme ľudia. Sme všetci rovnakí a pritom tak veľmi odlišní. Odlišnosť. Ďalšia vec, ktorá je v 21. storočí bežná, no stále nie príliš akceptovateľná. Čo to vlastne je odlišnosť, a čo je normalita. Poučky, čo vysvetľujú nezmyselnými slovami pojem odlišnosť a iné vnímanie predsa nemôže byť brané vážne. My sme však pre spoločnosť inými. Dokážeme milovať celým srdcom. Smiali sme sa a užívali si vcelku teplý septembrový večer. A v tom, do našich čistých myšlienok vstúpi niekto, kto to celé úplne rozbije ako pyramídu z kariet. „Buzerant!“ ... Ticho. Ticho trvajúce 1 sekundu a pritom vnímané ako večnosť a v mojej hlave odohrávané dookola. Len sme stáli, nedýchali, a v tom nám to došlo. „Baby nebijem.“ prehlásil s kľudným hlasom a pozrel sa nám do očí, a vzápätí kopol moju kamarátku do brucha. Prečo? Vraj si vyskakovala, chápete. Zbili jej kamaráta, čo sa mala smiať? Nechutnosť celej tejto situácie znásobovali nadávky a narážky na náš výzor. Zarývalo sa mi to čoraz viac do hlavy a pocit tej bezbrannosti bol ešte horší. Bezbrannosť zmeniť myslenie takýchto ľudí. Tá ľahostajnosť vo vetách ako: ,,Bolo by mi ukradnuté keby ťa zbijem, neviem či si baba, keďže máš krátke vlasy.“ Smiech a hudbu vystriedal krik a ticho. Plač a strach sa šíril okolím. Stíšil sa mi zvuk a jediné, čo som vnímala bol dotyk ruky mojej kamarátky, sediacej na špinavej zemi s obrovským otáznikom v očiach. Ten stisk nebol nikdy tak slabý a zároveň tak silný, ako v ten moment. Ľudia, čo postávali okolo nás boli len na oko. V skutočnosti tam nikto nebol, nikto, kto by zabránil, aby sa niečo takéto stalo. Ubehli skoro 3 mesiace a aj napriek tomu, že sa nikomu nič vážne nestalo, stále je v tom vec, ktorá ma neskutočne desí aj teraz. A to, že je v tomto svete tak neskutočne zbytočná nenávisť, ktorá nejde odstrániť.