Ahojte! Ak si spomínate, tak minule sme skončili po kostýmovej skúške. Ale dnes máme takú ozajstnú kostýmovú skúšku v divadle. To je vtedy, keď hráme v kostýmoch celé predstavenie. Ibaže bez divákov. Premiéra sa nezadržateľne blíži a v divadle cítiť veľké napätie a očákavanie. Teraz to už nie sú obyčajné skúšky. Všetko musí byť tip-top a bez chýb.  K tomu treba dodať že predstavenie opakujeme 2 alebo 3-krát po sebe. A vie to človeka neskutočne vyčerpať. Do postele si líham s bolesťami hlavy a svalovicou na nohách. Do školy nechodím vôbec. Divadlo dostalo prednosť. Začínajú mi chýbať Tomáš a Viktor. Síce mi sľúbili že prídu na premiéru, ale aj tak...  

 Dnes za mnou pribehol riaditeľ činohry SND. Najskôr mi ďakoval za to ako super to hrám, a že so mnou počíta aj do budúcnosti. Dokonca mi ponúkol, že po škole môžem ihneď nastúpiť do umeleckého súboru.  Ja som takmer odpadla. Musela som sa červenať ako ....ako....ja to neviem prirovnať. Cítila som ako sa potím. Nevedela som či sa smiať (čo je u mňa pravdepodobnejšie) alebo plakať od radosti. Za rohom sa objavila Táňa. Hneď ako odišiel riaditeľ, hodila som sa jej okolo krku a rozplakala som sa. "Horela" som od šťastia. Táňa ma odniesla ako malé decko až na javisko. Skúška nebola nejako špeciálna. Dokola to isté. V polovici ma začala bolieť hlava. Po skončení som takmer zaspala "otcovi" na ramene, ktorého mi hrá práve Daniel. Videl že som unavená, preto ma odviezol až domov. Po rýchlej studenej sprche som sa ledva došúchtala do postele.   

 Viete, ako som šťastná,že som spoznala týchto ľudí? Úplne v pohode mi pomôžu bez akýchkoľvek výhovoriek. Objatia , (ktoré milujem) rozdávajú zadarmo. Dokonca cítiť, že sú naozaj úprimné.  Obyčajný úsmev mi dokáže vylepšiť deň o 200%.

 Takto o týždeň už bude dávno po premiére. Respektíve už pozajtra bude po premiére. Bojím sa. Bojím sa, že niečo pokazím. Bojím sa, že si zasa zlomím nos. :) Bojím sa, že........

   Pokračovanie nabudúce.