Môže to znieť neuveriteľne, ale všetci máme báčika z Chochoľova. Každý z nás má v živote niekoho, na koho sa spolieha, o koho sa v živote „opiera“. Nehovorím o ľuďoch, ktorým sa žalujeme s problémami (a potom sa hanbíme priznať, že takýchto ľudí máme, že určité veci nezvládame sami), ale o ľuďoch, vďaka ktorým niečo znamenáme, vďaka ktorým sme navonok možno niečo viac ako tí ostatní. Mnoho ľudí si to neuvedomuje, ale toho „svojho báčika“ často používajú - ja mám dedka doktora, k babke na návštevu chodí prezident... Nie je to len o šikovných a múdrych ľuďoch, ktorí obetovali veľa úsilia a času, ktorý iní nedokázali alebo neboli ochotní obetovať, ale aj o pýche možno hlúpeho a lenivého človeka, ktorý sa takto bez hanby dovolí postaviť za ICH dlhé a náročné roky štúdia a práce, vďaka ktorým sa dostali tam, kde sú. Žiť v spoločnosti vo svetle bohatstva a šťastného života a po návrate domov - k sebe samému - v zrkadle uvidieť nešťastného chudáka, ničí človeka viac než to, že neprizná, že v skutočnosti nemá nič.

Matej Bencúr, teda Martin Kukučín, ktorý napísal poviedku Keď báčik z Chochoľova umrie, sa sústredil na satirické a mierne ironické zobrazenie upadajúceho meštianstva, ktoré v diele predstavuje Aduš Domanický, a taktiež na usilovnú a pracovitú vrstvu sedliakov, ktorú reprezentuje Ondrej Tráva. Kým mešťania boli kedysi vážení a na úrovni, vďaka svojej pohodlnosti postupne upadajú a často sú už chudobnejší ako obyčajní ľudia. Naopak, sedliaci sa dostávajú do sedla, snažia sa a darí sa im. V neobvyklých priezviskách postáv sú zakódované ich vlastnosti, ich charakter (nomen omen).

Ondrej Tráva. Skromný, pracovitý, múdry, šikovný, vynaliezavý, cieľavedomý, ... a tak ďalej, a tak ďalej. Plný vlastností, ktoré by mal mať dobrý človek. Keby sme mali povedať, aké sú naše kladné vlastnosti, zvyčajne si spomenieme na jednu-dve. Keď ale príde reč na vlastnosti záporné, v hlave sa nám hmýri množstvo prívlastkov a negatív. Prečo je to tak? Pretože nie sme Ondrej Tráva. Ľudia sa zvyknú podceňovať. Máme však možnosť inšpirovať sa Ondrejom, ktorému aj keď nevyšiel kšeft, poučil sa a šiel ďalej. Práve vďaka tomuto prístupu nadobudol tie vlastnosti, ktoré na ňom vidíme. Nuž, mýliť sa je ľudské a, žiaľ, aj Ondrej sa raz nechal obabrať. Jedného dňa kúpil tovar od niekoho, kto je váženým mešťanom a vychvaľuje sa svojím strýčkom z Chochoľova. Naivne mu uverí a zlákaný nízkou cenou zloží zálohu.

Mojou obľúbenou postavou je však Aduš Domanický. Silné reči, hory sľubov, ale doma nic. Peniaze získava podvodmi, majetok prehajdákal. Napriek tomu nestráca sebavedomie a radosť zo života bez morálnych zábran. Kupuje, predáva, naoko rozdáva peniaze, ale keď treba vrátiť, tak „tam v Chochoľove žije jeden dekan, strašne bohatý - moja rodina - on keď zomrie, vrátim so 100%-ným úrokom“. Ale tak ako Aduš, aj každý z nás raz v živote dôjde ku chvíli, kedy už nie je „niečo viac“. Keď už za nami nikto nestojí – už sme tu sami za seba. Pre Aduša to bola chvíľa, keď si od neho Ondrej poprosil namiesto sľúbeného jačmeňa jasene, pod ktorými boli pochovaní Adušovi predkovia. Aduša to zlomilo, pretože jedine to malo pre Aduša väčšiu citovú hodnotu ako peniaze, ktoré Ondrejovi nakoniec vrátil.

Adušov je na svete veľmi veľa. A ich srdcia sú oveľa tvrdšie ako u Aduša Domanického. V hĺbke svojej duše, keď im už ten ich báčik z Chochoľova skutočne umrie, uvidia pravdu. Nič nezdedili. Sami neznamenajú nič... Nie je ľahké postaviť sa sám za seba, prijať skutočnosť takú, aká je, a nespoliehať sa na žiadne konexie a kontakty babky s dedkom, alebo kohokoľvek iného. Lebo ak budete usilovní a spravodliví ako Ondrej, jedného dňa sa možno dozviete, že práve vy ste pre niekoho báčikom z Chochoľova – možno ako úspešní podnikatelia, lekári, právnici, učitelia... A keď prídete domov, pozriete sa do zrkadla a uvidíte toho šťastného, radosťou naplneného, bohatého, slávneho (a extrémne vynervovaného:) otca alebo mamu niekoľkých detí, budete vedieť, že to stálo za to.