Milí priatelia – čitatelia našej Solianky!

     Od posledného čísla prešli viac ako štyri mesiace. Aké boli? Asi mi dáte za pravdu, zvláštne. Minimálne poznačené vírusom, ktorý sa nás drží ako kliešť. A stále nie sme na konci. Prežívame dobu neistoty, kladieme si otázky „prečo“ a vlastne ani nevieme, aký bude tento školský rok, keďže v týchto dňoch prechádzame znova na dištančné vyučovanie. Ale aj v tých pochmúrnych časoch sú veci, ktoré sú isté, nezmenili sa od prvého potvrdeného prípadu vo svete. Zem sa stále krúti, deň sa strieda s nocou a slnko nám ráno vždy vyjde. Či sa smeje, alebo ukrýva za mrakmi, ale vyjde vždy. Skúsme hľadať slnko aj v našich bežných životoch. Ono je. Ak sa budeme na svet pozerať správnymi očami, uvidíme ho určite. Mimochodom, 21. september bol Medzinárodným dňom vďačnosti. Si vďačný? Ja teda som a buď aj ty. Musíš byť, lebo máš za čo. Pred istým časom som náhodou natrafila na článok, ktorý sa mi dostal pod kožu. Nedalo mi, aby som sa ním neinšpirovala, nedoplnila o moje „vďačnosti“ a nepodelia sa oň s vami. Možno sa v nich nájdeš alebo si nájdi tie svoje a uvedomíš si, že „koronový“ svet nie je len čiernobiely.

SOM VĎAČNÁ:

• za to, že môžem počúvať starosti iných, lebo si uvedomujem, že to, čo občas prežívam, jednoducho k životu patrí;
• za to, že si občas neskoro večer líham do postele s únavou level milión, lebo to znamená, že mám prácu a robím veci, ktoré mnoho iných ľudí na svete nemôže;
• za to, že prídu aj ľudia a situácie, ktoré ma zrania, pretože ma urobia silnejšou;
• za to, že som pochopila, že svoje šťastie musím hľadať v sebe a nie v ľuďoch vôkol seba;
• za to, že mám láskavých a obetavých rodičov, ktorí mi ukázali, čo je to milovať rodinu a žiť pre niekoho iného;
• za to, že som stretla chorých ľudí, ukázali mi, akú obrovskú hodnotu má zdravie;
• za to, že som stretla ľudí chudobných duchom, lebo mi ukázali, kým skutočne nechcem byť;
• za to, že som spoznala lásku a pocítila, akého úžasného silného citu je ľudský sval schopný;
• za slzy blízkych a priateľov, ktoré občas môžem utrieť, lebo to znamená, že je môjmu srdcu niekto stále veľmi blízko;
• za to, že môžem obdarúvať druhých, lebo to znamená, že mám všetko, čo skutočne potrebujem;
• za to, že nemôžem vziať svoje rozhodnutia späť, aj keby som občas chcela, že tieto rozhodnutia každý deň píšu riadky môjho života a vedú ma k tomu, aby som sa rozhodovala lepšie;
• za to, že nemám na všetko odpovede a vždy ma bude mať čo na živote prekvapiť, občas hlboký smútok, no inokedy slzy šťastia;
• za to, že som mohla pochopiť, aký je život krehký a vzácny dar;
• za to, že som mala mnohokrát trpezlivosť pokračovať, aj keď som myslela, že už nemám síl;
• za všetky večery plné smiechu, pretože to znamená, že stále mám okolo seba rodinu a priateľov, ktorí chcú so mnou zdieľať svoju radosť a pohodu;
• za každodenný neporiadok v dome, ktorý musím upratať, lebo to znamená, že mám strechu nad hlavou a nežijem v ňom sama;
• za to, že môj život je neskutočne krásnym mixom každodenných lekcií, ktoré mi ukazujú, ako mnoho sa toho ešte musím naučiť. 

A úplne na záver...v dobe zákazov, opatrení, obmedzovania nezabudni, že NIE JE zakázané:

– byť k sebe navzájom láskaví,

– hovoriť povzbudivo s druhými,

– pomáhať ľuďom,

– písať pozitívne statusy, komentáre (keď už musíš), 

– obdarovať tých, ktorí to potrebujú,

– volať často rodine a priateľom, 

– robiť si malé radosti,

– športovať a zdravo sa stravovať,

– hovoriť o krajšej budúcnosti. ❤️❤️❤️

Inšpirované: https://eduworld.sk/cd/zuzana-granska/617/som-vdacna 

Zdroj: eduworld.sk