Bolo to v jeden slnečný deň. Víkend som akurát trávila u starých rodičov. Doobeda ma babička poslala na lúku po púpavy. Zobrala som si košík a pre istotu aj záhradné nožnice a vydala som sa na cestu. Prešla som cez les a brezový háj, keď som sa dostala na čistinku. Všade kvitli kvety, ale najviac púpav. A hoci bol len apríl, bolo veľmi teplo. Našťastie som si zobrala klobúk. Začala som zbierať púpavy. No nevedela som, načo ich zbieram. Babka povedala, že sa to dozviem, až keď prinesiem plný košík. Preto som celá zvedavá púpavy zbierala rýchlosťou blesku. Čoskoro som mala takmer plný košík, chýbalo asi iba za hrsť púpav. Poobzerala som sa okolo, aby som našla miesto, kde som ešte nezbierala. A veru som také našla. O niekoľko desiatok metrov ďalej blízko akejsi maringotky. Tam rástlo veľa púpav, ani nebolo vidieť trávu. Všetko bolo žlté ako poludňajšie slnko. Rozbehla som sa tam. Bežala som najrýchlejšie, ako sa mi len dalo. Zastala som tam a začala som zbierať púpavy, keď mi zrazu čosi zabzučalo pri uchu. Nevšímala som si to, veď predsa nazbieram púpavy a vrátim sa domov. Bzučanie neprestávalo; pomyslela som si, že asi tu niekde majú úľ včely. Ale, bola tu len tá maringotka... No čo! Nebudem sa nad tým ani zamýšľať. Aby som sa otravného hmyzu zbavila, posunula som sa o pár krokov ďalej. Košík bol akurát plný, nuž som sa chcela vrátiť naspäť. Otočila som sa a len tak trochu si obzerala maringotku. Bola akási zvláštna. Rozhodla som sa preskúmať ju, bude to dobrodružnejšie. Položila som košík na trávu a pomaly sa približovala k maringotke. Okolo mňa začali ešte viac bzučať včely. Zľakla som sa, ale zvedavosť ma aj tak premohla. Prišla som ku dverám, ale to už okolo mňa bolo asi päť včiel. Dobre, budem to ignorovať, a pôjdem dnu. Pokúsila som sa otvoriť dvere, ale nešlo to! Ale aha! Je tu okienko. Nazriem dnu a tam ... včely! „Aaaa, tto sú včely....“ povedala som potichu. Spomenula som si na to, čo mi hovoril dedko: „Keď sa dostaneš do situácie, kde bude úľ blízko teba a ty na to prídeš neskoro, nepanikár.“ No teraz už bolo naozaj neskoro. Bzučanie za mnou silnelo, ja som spanikárila a začala utekať. Zrazu som zacítila, ako sa mi čosi zamotalo do vlasov. Tak veľmi som sa bála ! Bežala som tým kopcom ako o život a bála som sa čo i len obzrieť. Už som si predstavovala, že dopadnem ako medveď v kreslených rozprávkach, keď ho naháňajú včely, pretože im ukradol ich medík. Tých niekoľko sekúnd sa mi zdalo ako večnosť. Niečo ma pichlo na krku, ale to teraz bolo vedľajšie. Bzučanie o chvíľu utíchlo a ja som sa ocitla na kopci, kde som zbierala púpavy predtým. Vydýchla som si, ale len dovtedy, kým som si nespomenula na košík, ktorý som tam nechala. „Nie!“ vykríkla som skôr, ako som si to uvedomila, a už som len počula ozvenu svojho hlasu. Bála som sa tam ísť a nevedela som, čo mám robiť. Rýchlo som sa teda vrátila za babičkou a dedkom. Dedko sľúbil: „Donesiem ho hneď, ako dojem obed, “ povedal a ja som sa upokojila. Babka si ma prezerala a divne sa zatvárila. „Máš na krku štípanec. To od tej včely, však ?“ opýtala sa. A hneď mi do ruky podala prekrojenú cibuľu, ktorú som si tam priložila. A veru pomohlo to. Keď sa o desať minút dedko vrátil s košíkom, povedal: „Už sa teším na ten medík. Bude dobrý v zime do čajíkov.“ Tak som sa dozvedela, na čo slúžia tie púpavy. Ale to už ma babka brala na dvor a vyťahovala z komory kotol. Najprv mi povedala: „Tento med síce nenahradí pravý včelí, ale keď sa minie včelí, použijeme tento.“ Usmiala sa a pokračovala v práci. Odkrojila stonky, hlavičky jemne opláchla a dávala pozor, aby neodstránila všetok peľ. „Dones mi trstinový cukor, prosím. Je položený na stole, “ povedala a už sa zasa venovala púpavám. Doniesla som jej cukor a ona začala citróny krájať na kolieska a pridávať ich do kotla s vodou. Pridala aj púpavy a všetko miešala v horúcej vode. Asi o dvadsať minút prestala variť, zmes preliala do iného hrnca a doniesla mi koláčik. Keď sme ho zjedli, zobrala hrniec a povedala mi: „Odnes to do chladničky. Musí to na noc vychladnúť.“ Odniesla som to teda poslušne do chladničky. Ráno púpavy precedila, a pridala cukor. Opäť varila na silnom ohni a premiešavala. Trvalo to asi pol hodinu. A potom na miernejšej teplote asi ešte hodinu. Bolo zábavné pozerať sa na to, s akou zručnosťou to robí. Povedala, že je to rodinný recept. Ešte hustý med sme naliali do zaváraninových pohárov a otočili hore dnom. Cez noc to takto necháme. A o pár dní ochutnáme. Už sa teším!

Nela Melichová