Tieto prázdniny boli iné ako ostatné. Pre šíriaci sa koronavírus vláda zaviedla epidemiologické opatrenia. Napríklad bolo odporučené necestovať do zahraničia a každý človek musel nosiť rúško. Na začiatku prázdnin sme sa s rodinou vybrali na celodenný výlet do Terchovej. Otec naplánoval turistiku v Jánošíkových dierach. S bratom sme sa veľmi tešili. No následne nám rodičia prezradili, že ak prejdeme dlhú 6-hodinovú trasu, tak nás vezmú na lanovku vo Vrátnej doline. A tu začalo moje dobrodružstvo.

    Ja neznášam výšky. Okolo 9:00 hodiny sme vyrazili na turistiku. Všetko prebiehalo bez problémov až na to, že sme zablúdili na kratšiu 3-hodinovú trasu. V duchu som si vydýchol: ,,Dnes sa ani nenachodím a nepôjdeme na lanovku“. Vyzeralo to na pekný deň. A vtom začal brat mrnčať: ,,Ja chcem veľmi ísť na lanovku!“ Pretože sme mali veľa času, otec otočil auto a už smeroval do Vrátnej doliny. Nemal som z toho dobrý pocit, zrazu sa mi zdalo, že fúka silný vietor a spomínal som mame všetky problémy sveta, len aby som nemusel do lanovky nastúpiť. No nepodarilo sa a už som sa viezol v lanovke. Prebiehali vo mne zvláštne pocity. Otec chcel stále niečo fotiť. Otáčal sa a vrtel, akoby mal v zadku mrle. Zároveň sa do lanovky opieral vietor a celá kabínka sa rozkývala ako kyvadlo. Oči som mal zavreté a modlil som sa, aby už bol koniec jazdy. Zrazu sa sme zastavili nad hlbokou dolinou a nič. Žiaden pohyb vpred, iba kývanie nášho vzdušného dočasného väzenia zo strany na stranu. Čakali sme asi 10 minút a ja som si predstavoval, ako nám prídu záchranári na pomoc. Zrazu sme sa pohli a konečne dorazili na vrchol. Vystúpil som šťastný, že cítim pevnú zem pod nohami. Hore bolo chladno ako na Sibíri. Dobre sme sa najedli a išli dole. Cesta naspäť sa mi zdala kratšia. Keď sme vystúpili, dozvedeli sme sa, že lanovka nemala žiadnu poruchu. Len vystupovali pomalí dôchodcovia, ktorí mali problémy s nohami. Unavení sme nasadli do auta a išli domov.

    Zistil som, že lanovka je celkom super vec.