Po uvoľnení opatrení, ktoré boli zavedené pre koronavírus, som konečne opustil hranice Sládkovičova. Moje prázdniny začali v Zázrivej.

    Strávili sme tam jeden týždeň s celou rodinou. Priamo zo Zázrivej ma potom rodičia zobrali do Bytče k mojim starým rodičom a zostal som u nich zvyšok prázdnin. Hneď po príchode ma moje sesternice oboznámili s cyklotrasami, ktoré s nimi absolvujem aj ja. Druhý deň sme sa vybrali na prvú prázdninový cyklojazdu. Jej cieľom bola Manínska tiesňava. Naša trasa začala v Bytči, odtiaľ sme pokračovali do Malej Bytče a potom cez most do dedinky Predmier. Väčšina trás bola blatistá a hrboľatá, a keďže to bola moja prvá cyklistika po karanténe, skončilo sa to našťastie nie veľmi bolestným pádom z bicykla. Mal som iba odreté koleno a ruku. Mohli sme bicyklovať ďalej. Týmto sa naša smola ale ešte neskončila. Pri jazde cez Záskalie sa z diaľky začali ozývať hromy, a preto sme rýchlo prešli cez Kostolec do obce Vrchteplá, kde sme chceli prečkať búrku. Búrka sa však nepribližovala, preto sme pokračovali ďalej do krásneho prostredia Súľovských skál, zašli sme na kolibu pod Súľovským hradom, kde sme sa po dlhej jazde osviežili. Po načerpaní síl nás čakal už iba zjazd cez dedinku Jablonové a odtiaľ už len kúsok do Bytče. Tesne pred dedinou sa na oblohe objavili tmavé mraky a začali sa ozývať hromy. Najskôr sa objavili iba kvapôčky dažďa. Cup, cup... Tie o niekoľko minút vyústili do prietrže mračien. Čakali sme na jeho koniec na futbalovom ihrisku v Jablonovom. Búrka však bola natoľko silná, že sa zdvihla hladina vody v potôčiku a zaplavila cestu. Po polhodine dážď ustal a my sme mohli pokračovať ďalej. Od cieľa nás delilo len pár kilometrov, ale v obci Hrabové nás zasiahla ďalšia vlna dažďa. Tentokrát sa naším útočiskom stala železničná stanica. A keďže boli mokré cesty, každé auto, ktoré išlo naokolo, nás ostriekalo.

     Domov sme prišli celý mokrí a unavení, ale zato s novými a zaujímavými zážitkami.