Každé ráno bývala v našej ulici otvorená pekáreň U Leonarda. Prvýkrát, čo som pekáreň zahliadla, pomyslela som si, či nie je môjho fotra, ktorý sa volá rovnako.

Vždy som si tam rada s kamarátkou chodievala kúpiť niečo na desiatu. Zo staršieho rádia zaznievali totálne pecky a hitovky, ale niekedy zvykol majiteľ púšťať i slaďáky z vlastných playlistov, ktoré neboli mojimi favoritmi. Jeho žemle, ktoré sme si vždy kupovali, by sa však dali opísať iba jedným slovom. Perfiš! Ich vôňa bola neopísateľná a tvar krásne nadýchaný! Majiteľ a predavač v jednom nám ich ešte teplučké vložil do vrecka a pribalil k nim aj pár hrejivých slov na spríjemnenie ospalého rána i našich depiek zo školy.

Návšteva pekárne sa časom stala našou rutinou.