Studený pot

Vystúpila som z autobusu a hneď som si všimla bielu dodávku v diaľke. Nerobila som z toho nejakú vedu, ale bolo to divné, pretože v tejto oblasti nie je veľa áut. Kráčala som ďalej.

Zrazu nastalo hrobové ticho. Zježili sa mi chlpy, vedela som, že tu niečo nesedí. Zvuk motoru prerušil moje myšlienky. Nenápadne som sa obzrela za seba a spozorovala som tú bielu dodávku, že je v pohybe a ide za mnou. V tom momente som zrýchlila tempo, lenže aj dodávka zrýchlila. Uvidela som už svoju záhradu, ale dodávka mi skrížila cestu. Pomyslela som si: ,,Adela, toto je tvoj koniec, ani sa nesnaž utiecť, lebo to nedáš!“ Otvorili sa dvere, stretli sa nám pohľady a nevedela som, že či sa mám smiať alebo plakať.

Ukázalo sa, že to bol iba kuriér, ktorý tu stál už polhodinu . Snažil sa ma osloviť, pretože nevie, kde bývajú Millerovci. A ja som tu utekala ako totálny blázon!