Vedúca osobnosť slovenského národného hnutia, veľký organizátor, jazykovedec, učiteľ, politik, rečník, novinár, básnik, filozof a mysliteľ Ľudovít Štúr sa narodil 29. októbra 1815 v Uhrovci ako druhorodený syn z piatich detí v rodine učiteľa.

Vedúca osobnosť slovenských romantikov.

V rokoch 1835-1836 sa stal vedúcou osobnosťou študentov, bol podpredsedom slovenského krúžku, vydal prvý básnický almanach. Vznikla tu Spoločnosť česko-slovanská a spolok Vzájomnosť (ich členovia – zakladali nedeľné školy, knižnice, spolky miernosti, pestovali národné umenie, propagovali vzdelanie, rovnosť národov, ústavnosť, boli proti maďarizácii, feudalizmu a absolutizmu). Študenti, ktorí hlásali jeho idey, sa nazývali štúrovci (Janko Kráľ, Samo Chalupka, Ján Botto, Andrej Sládkovič). Do skupiny národných buditeľov patrili aj jeho spolupracovníci Jozef Miloslav Hurban, Milan Miloslav Hodža, Ján Kalinčiak, Ján Francisci. Štúr mal veľkú schopnosť ducha, prejavil sa ako veľký organizátor, spojil viedol činnosť slovenskej inteligencie

Učiteľ

24. apríla 1836 sa konala pamätná vychádzka študentov bratislavského lýcea na hrad Devín, kde zaviazal mládež k slávnostným sľubom k vernosti národu a Slovanstvu. V tom čase Štúr prednášal na evanjelickom lýceu v Bratislave dejiny slovanstva a ruskú literatúru ako zástupca profesora Palkoviča. Po dvojročnom štúdiu na univerzite v Halle (1840) pokračoval v písaní spisov, v ktorých poukazoval na zlú situáciu Slovákov (Starý i nový vek Slovákov, Bratislava 1841, Žaloby a ponosy Slovákov v Uhorsku na protiprávne prechmaty Maďarov, Lipsko 1843). Na lýceu pôsobil do roku 1843, keď bol odvolaný z Katedry reči a literatúry česko-slovenskej a Ústav reči a literatúry česko-slovenskej bol rozpustený. Štúr bol obvinený z panslavizmu a vlastizrady. Študenti na protest proti tomuto činu odišli študovať do Levoče. Keď odchádzali, znela Bratislavou upravená ľudová pieseň so slovami Janka Matušku: „Nad Tatrou sa blýska, / hromy divo bijú. / Zastavme ich, bratia, / veď sa ony stratia – / Slováci ožijú!“

Jazykovedec

11. – 16. júla 1843 Štúr navštívil s Hurbanom a Hodžom básnika Jána Hollého v Hlbokom. Po porade s ním sa dohodli zjednotiť Slovákov na zásade jednotného spisovného jazyka, čím sa zapísali do dejín modernej slovenskej jazykovedy. Dovtedy písali katolíci bernolákovčinou, evanjelici českou bibličtinou, okrem toho sa používala maďarčina, nemčina a latinčina. Potrebu jednotného spisovného jazyka odôvodnil v spise Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí (1846) a v tom istom roku ho doplnil aj gramatikou Náuka reči slovenskej. Tak vypracoval pevné základy reči, ktorú chápal ako prostriedok na uskutočnenie „túžob, myšlienok a ideí“ národného hnutia. Súčasne tak vytvoril základné podmienky pre rozvoj slovenskej literatúry ako osobitého národného prejavu, esteticky rovnoprávneho so slovenskými celkami iných národov. Základné princípy novej tvorby stanovil v Prednáškach o slovenskej poézii, ktoré potom prepracoval v diele „O národních písních a pověstech plemen slovanských“ (1853).

Novinár

Štúr ako novinár a politik chápal silu hospodárskeho vývinu a vyzýval Slovákov, aby v tomto rozvoji nezaostávali, pretože bolo treba odborníkov – Slovákov v priemysle, v poľnohospodárstve i v obchode. Vyzýval slovenskú mládež k vzdelanosti a proti slovenskej biede bojoval v spolku Tatrín (1844 – Liptovký Mikuláš) a najmä založil a vydával Sloveskje národňje novini s prílohou Orol tatránský (od augusta 1845), ktoré vychádzali dvakrát do týždňa. Boli to slovenské politické noviny, ktoré zanikli v lete 1848 pod nátlakom košútovskej moci.

Politik

V rokoch 1847-1848 pôsobil Štúr ako poslanec v uhorskom sneme za mesto Zvolen. Tu presadzoval zrušenie poddanstva, postavil sa na stranu revolúcie 1848. Za pomerne krátke obdobie predniesol päť poslaneckých rečí, z nich pamätná je zo dňa 21. decembra 1847, keď Štúr ako jeden z poslancov vyslovil radikálnu požiadavku na zrušenie poddanstva v Uhorsku, vyslobodenie ľudu z poddanskej služobnosti a slobodný rozvoj pre jednotlivé národy žijúce v Uhorsku. 10. mája 1848 v Liptovskom Mikuláši zasadalo 28 najstatočnejších národovcov, aby sa poradili, ako dosiahnuť rovnoprávnosť v Uhorsku. Výsledkom ich porady boli Žiadosti slovenského národa – revolučný program Slovákov, ktorí požadovali rovnoprávny národ v Uhorsku, chceli mať svojich zástupcov v sneme, vlastnú národnú reč, slovenské školy, národnú zástavu, slobodu tlače a zhromažďovania sa, či zrušenie poddanstva. Štúrovci boli za tieto žiadosti prenasledovaní a na Štúra bol vydaný zatykač. S Hodžom odišiel Štúr na Slovanský zjazd do Prahy, kde sa malo rozhodnúť o politických a národných právach všetkých Slovanov v rakúskej monarchii. Po zjazde odišli Štúr a Hurban do Viedne, aby tu politicky pripravili povstanie, ustanovila sa Slovenská národná rada a Štúr, Hurban a Hodža boli jej politickými vodcami. 19. septembra 1848 zasadala v Myjave prvá Slovenská národná rada. Po neúspešnej revolúcii 1848-1849 sa vrátil Štúr do Modry, kde žil pod policajným dozorom.

Básnik

Ľudovít Štúr sa venoval aj literárnej tvorbe, hoci –paradoxne – pri písaní veršov používal češtinu. Vo svojich básniach vyjadril osobné city a reflexie, najmä žiaľ nad údelom slovenského národom. Autorova láska

Životnou láskou Ľudovíta Štúra bola Adela Ostrolúcka. Bola to veľmi vzdelaná šľachtičná. S Ľudovítom sa stretávala u strýka v Zemianskom Podhradí. Cez ňu a ich vzťah je vidieť Štúrova mravná sila. V mene práce pre národ, v mene lásky k slovenskému ľudu priniesol obete najvyššie, ich vzťah nebol nikdy naplnený rodinným životom.

Odkaz:  Ľudovít Štúr zomrel 12.1.1856 v Modre na následky zranenia na poľovačke. Je pochovaný na modranskom cintoríne. V jeho rodnom dome je dnes literárne múzeum, ktoré približuje jeho život a dielo. Ľudovít Štúr prebudil slovenský národ a predstavil nás svetu vlastnou rečou a rečou činov. „Kým duch v národe, národ žije.“