Na pláži hrá dokonalá symfónia šumu rozbíjajúcich sa vĺn a škrekotu čajok, hľadajúcich potravu pre svoje nenásytné zobáky.

Smaragdové more sa lenivo vylieva na zlatistý breh. Vlny tancujú a pred koncom ich cesty sa spenia a rozbijú. Nežne ho pohladia a vrátia sa naspäť do jagavej vody. Vždy za sebou zanechajú drobné úlomky mušlí. No nie nadlho. O chvíľu si ich príde vyzdvihnúť ďalšia roztrieštená vlna.

Neposedný vietor sa peháňa nad plážou. Do svojho čarovného tanca unáša aj drobné zrnká piesku.

Pri samopašnom vetríku sa roztancovali aj červené hlávky kvietkov. Lenivo sa hojdajú zo strany na stranu. Na lupeňoch sa im zachytili drobné a jagavé kúsky soli. Ako prenádherne žiaria na hrejiivom slniečku! Nebeská žiara dodáva kvietkom vznešenosť a tajomnosť.

Hoci stebielka trávy nie sú také farebné a ani vznešené ako krásne červené maky, na čare im to vôbec neuberá. Hojdajú sa dopredu a dozadu v rytme šumu vĺn. Každé jedno stebielko naťahuje svoju zlatú hlávku k moru v neodolateľnej túžbe. Všetky túžia po nekonečnom pohojdávaní a objatí strieborných vĺn. A bodaj by nie! Veď kto by netúžil po nežnom a upokojujúcom bezpečí mora?