Život nás teenagerov nie je ľahký. Musíme vyrásť z ideálov detstva, prijať realitu, ktorá nie je ani trochu ako v rozprávkach, a vykročiť na prah dospelosti. A to len za obdobie krátkych pár rokov. Z okolia sa k nám dostávajú stále nové a nové rady, odporúčania, myšlienky, nápady, ktoré nám majú pomôcť na našej ceste k budúcnosti. Pomôcť formovať náš svet, naše zmýšľanie a sny.

Skutočnosť nie je len čierna či biela, kde dobro zvíťazí nad zlom. Skutočnosť je ako tapiséria; flexibilná, tvárna, zložitá, nie vždy dokonalá a plná farieb. A rovnako aj naša budúcnosť. Rodičia či dospelí si často mýlia našu neskúsenosť v dospelosti s hlúposťou či pochabosťou. Áno, v mnohých prípadoch majú pravdu. No neustálym napomínaním či analyzovaním nášho správania či rozhodnutí, ktoré už zmeniť nejdú, k našej vnútornej pohode veľmi neprispievajú.

Tak ako väčšina teenagerov, aj ja som už viac chýb spravila. Lenže bez nich to jednoducho nejde. V tomto veku je dôležité, aby sme sa začali rozhodovať sami za seba. Naučili sa nájsť oporu v druhých, ale nespoliehali sa na nich, aby prevzali zodpovednosť za naše omyly.

Dobre mienené rady nás môžu chrániť, ale nemali by zacláňať náš pohľad na svet. Myslím si, že každý by mal chopiť svoju budúcnosť do svojich rúk a dláždiť si vlastnú cestu životom. Nebude to ľahké, to netvrdím. Práve naopak. Lenže každá prekážka nám ukazuje naše limity a každý pád či zdolaná výzva nás posúvajú vpred. Pretože vďaka chybám získavame vlastné skúsenosti, ktoré sú pre nás cennejšie ako aj tie najlepšie rady.

Takže, je pravdou, že najľahší spôsob, ako stratiť úctu mladých ľudí, je dávať im nekonečné odporúčania? Áno aj nie.

Keď mi myseľ zahalia mraky ťažkých časov, vždy viem, že mi mnoho ľudí podá pomocnú ruku, pomôže, keď to najviac potrebujem. A keď slnko svieti, rady, ako sa potĺkať životom, prídu, aj keď si myslím, že práve vtedy nie sú potrebné. Hoci to je niekedy otravné neustále počúvať ako byť lepšia, dôslednejšia, zodpovednejšia, stále mám na pamäti, že je to myslené v dobrom. Nie vždy mám ten pocit práve v tom momente, ale s odstupom času sa na to možno pozriem inými očami.

Mali by sme sa povzniesť nad teenagerskú výbušnosť, prchkosť a pýchu a vážiť si jednu vec. To, že nám ľudia takzvane "strkajú nos do života" znamená, že im na nás záleží. A takých ľudí si treba vážiť, pretože to vôbec nie je samozrejmosťou. Mnoho mladých na svete je v problémoch, cítia sa na dne a nie je okolo nikto, kto by ich ťahal naspäť na svetlo. Kto by im ukázal cestu aj v najtemnejšej tme.