Po celkom ľahkých čítačkách musel nastať aj tento deň. Dnes som priam s radosťou naskočila do električky. Prekvapil ma Milan. Vraj nemá čo robiť, tak mi šiel naproti. Zakecali sme sa a ani neviem ako sme boli v MOJEJ šatni.

   Náhle odbila desiata hodina. Utekala som na javisko. Adrenalín sa vo mne kopil. Síce som na tom mieste už stála, no bol to len deň otvorených dverí. To nebolo pracovne. Scéna, čo sa tam nachádzala bola VEĽMI PROVIZÓRNA. V momente, ako sa mi naskytol pohľad na množstvo stoličiek som vedela, že dnes ešte poletím na nos. Ja už som raz taká. Dokážem sa potknúť aj na obyčajných schodoch. Z mojich predpokladov to malo byť ťažšie. A my sme sa ,,len prechádzali pomedzi stoličky" a hovorili texty. Ako sa dalo čakať, ocitla som sa aj NA stoličke. Všetko bolo v pohode, až kým som nešla dole. Jedna noha sa mi zakopla o druhú a ja rovno nosom k zemi. V prvom momente sa mi zdalo, že som si vyvrtla členok. Okolo mňa sa zhŕkli všetci, čo boli na javisku. ,,Žijem!" skríkla som. Pomohli mi postaviť sa, spolu sme sa na tom zasmiali a pokračovali sme. Nedalo mi  nesmiať sa. Jedinou úľavou bola to, že sme boli tesne pred koncom.

   Potom sme ostali dopiť kávu. Všetci mi náramne ošetrovali nos. Aj tak som neskôr radšej zašla k odborníkom. No pred tým sme chytali záchvaty smiechu, nie a nie ísť domov, Večer som si líhala so zlomeným nosom. :)

   Takto som chodila  asi 2 týždne. Všetko bolo také isté (my sme totiž dokonalá partia), iba scéna sa zdokonaľovala. Do premiéry ostávajú necelé dva týždne. po skúške prišiel za mnou režisér.

-,,Ty vieš, kde máme dielne?"

-,,Nie. Ešte som tam nebola.",,

-,,Jáj. Počkaj chvíľu..."

Po chvíli sa vrátil. ,,Zajtra prídi o čosi skôr. Dano ťa tu počká, pôjdete spolu. O.K.?"  Prikývla som mu. Ja mám ísť s Danom? Ako som sa musela červenať! Ale veď je to len obyčajný Dano, to musíš zvládnuť....

  Pokračovanie nabudúce.